DRAHOMÍR THOMAY. Skvelá partia ľudí ho stiahla so sebou a odvtedy hrá v predstaveniach ExTeatra. Keď sa úplne prvýkrát vcítil do roly kata v jednom z predstavení, divadlo už neopustil. Po každom predstavení ale zhodí hereckú masku. Na zodpovednosti má aj všetky kulisy.

Drahomír, odkiaľ pochádzate a kde momentálne pôsobíte?

„Som rodený Kežmarčan a keďže som si tu postavil aj dom, tak ním aj ostanem. V súčasnosti pracujem v Múzeu v Kežmarku, kde robím správcu objektov. Medzi moje obľúbené nepatrili ani oblasť kultúry, ani histórie. Vyštudoval som stavbárčinu, požiarnu ochranu a krízový manažment. Takže dá sa povedať, že v ExTeatre a neskôr aj v múzeu som sa našiel akoby omylom.“

Mali ste ale v sebe aspoň nejakú túžbu postaviť sa pred divákov a hrať, alebo...?

„Nemal. Do ExTeatra som sa pridal kvôli ľuďom, aby som bol v partii tých, ktorí ma zaujímali. Zaujímaví boli svojím zápalom pre vec a hlavne kopou srandy, ktorá sa dá pri takej práci, takom hobby, zažiť. Bral som to pre seba ako výzvu dokázať niečo viac. Bol som skôr utiahnutý samotár a trémista, ale nesvedčalo mi to. V ExTeatre sa mi podarilo nájsť moje výrečnejšie a spoločenskejšie ja.“

Predpokladám teda, že okrem ExTeatra ste nikde inde nehrali, však? Aké boli vaše začiatky? Asi nie veľmi ľahké.

„Hral som iba s ExTeatrom. To, že som párkrát urobil zo seba historickú postavičku na podujatiach na Kežmarskom hrade, sa asi nepočíta. To bolo skôr na vlastnú päsť, občas, keď je potrebné, aby niekto zo seba urobil blázna na Halloweene, moderátora na otvorení sezóny, animátora počas noci na hrade pre deti a podobné akcie, som tu. Do ExTeatra som sa dostal najskôr ako neznámy človek, ktorý sa poznal s jednou z herečiek a z vlastnej iniciatívy som pomáhal pri prenášaní techniky a pár kulís. Celkom sa mi tá partia ľudí pozdávala a tak som oslovil Marcela Hanáčeka s Katarínou Bartkovou, keď sa skončili predstavenia počas Európskeho festivalu ľudového remesla (EĽRO). Mal som dokonca tú drzosť, že som za nimi išiel do riaditeľne na hrade, kde mali obaja debrífing s pani riaditeľkou Erikou Cintulovou. Jednoducho som len na seba nechal kontakt, že ak by potrebovali, môžu sa mi ozvať a rád by som si aj zahral. O pár týždňov sa mi ozvali. Išli reprízovať nočné predstavenie, v ktorom im vypadol chalan hrajúci kata. To bola moja prvá rola. Mlčiaci kat pri šibenici.“

Ako vám to ide s textami, ktorých určite nie je málo? Je ľahké naučiť sa ich a následne zreprodukovať?

„Pamäť mám ako rybička Dory, takže veľmi ťažko sa mi učia texty. Skôr si pamätám to, že v scenári sa máme dostať z bodu A do bodu B, aj to, akým spôsobom. Problém je v tom, že to viem skôr len približne, akoby algoritmus, ale nie presné slová. Texty sa musím neskutočne drviť, aby som ich nezmrvil a hlavne, aby som nezabudol to čarovné slovo na konci mojej repliky, po ktorej po mne nasleduje ďalšia postava.“

Povestné okno pri hrách vás teda ani zďaleka neobchádza, však?

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš