Nežné dievčatá sú majsterkami sveta v požiarnom útoku

Obyvateľka Svitu, bývalá žiačka Základnej školy na Mierovej ulici vo Svite. Dnes stredoškolská študentka jedného z bilingválnych slovensko– anglických gymnázií v Košiciach. Členka zlatého družstva dorasteniek zo svetového šampionátu v hasičskom športe, 17-ročná Lenka Nagyová.

V minulosti sme ťa poznali najmä ako usilovnú a vzornú žiačku, ktorej sa mimoriadne darilo v cudzích jazykoch. Šport na základnej škole nebol tvojím pravidelným kamarátom. Jemnučké dievčatko, ku ktorému tvrdý hasičský šport zdanlivo nepasuje. Dnes máš doma vo vitríne zlatú medailu zo svetového šampionátu hasičov. Si členkou víťazného slovenského reprezentačného družstva dorasteniek v požiarnom útoku. Ako si sa dostala k hasičskému športu?

„K hasičskému športu som sa dostala pred dvoma rokmi vďaka môjmu bratovi Radovanovi, ktorý sa mu začal aj s kamarátmi venovať pod vedením profesionálneho hasiča pána Viliama Štinčíka. Chodila som s ním na súťaže podporiť ho a pozrieť si tento druh športu. Veľmi mi učaroval a začala som sa oň zaujímať, trénovať a dostávať do hasičskej spoločnosti. Skúsila som to najskôr s behom na 60 m prekážok, ale s tým som musela kvôli veku skončiť. Pokračovala som stovkami, čo je tá istá disciplína ako 60-ky, iba dráha a kladina sú dlhšie. Tento rok som si behala prvú sezónu stoviek, popri ktorých sa venujem aj tréningu výstupu na vežu. Sezóna je už skoro za mnou, ale napriek tomu ma ešte čaká posledné kolo Slovenskej ligy v hasičskej stovke, ktoré je zároveň aj majstrovstvami SR.“

Ako si sa dostala do reprezentácie a ako prebiehala príprava na MS?

„S týmito majstrovstvami som na začiatku sezóny vôbec nerátala. V behu na 100 m prekážok sa mi však darilo, tvrdo som pracovala na zlepšení kondície, rýchlosti, dynamiky a techniky. Až sa mi podarilo dostať sa do slovenskej reprezentácie dorasteniek a následne štartovať na svetovom šampionáte v Ostrave.“

Ktoré disciplíny čakali družstvo dorasteniek na týchto majstrovstvách a ako ste ich trénovali?

„Beh na 100 m prekážok a výstupy na vežu sme trénovali samostatne v rámci voľného času, ale aj na spoločných kempoch s reprezentačným trénerom Marekom Šebestom z Vikartoviec. Kolektívne disciplíny požiarny útok a štafeta sa dali trénovať iba na kempoch, kde sme boli väčšinou všetky členky dorasteneckej reprezentácie. Požiarny útok sme začali trénovať asi niečo vyše mesiaca pre MS. Vyskúšali sme rôzne zloženia a pozície. Mne osobne sa podarilo za ten mesiac byť až na troch pozíciách, a to ako strojníčka, savičiarka a nakoniec košiarka, pri čom som aj zostala. Tieto tréningy boli sprevádzané neuveriteľnými zážitkami, smiechom, ale aj kopou nervov. Myslím, že nebudem hovoriť len za seba, ak poviem, že všetky tie nervy nakoniec stáli za to.“

Ktoré disciplíny boli pre vás na svetovom šampionáte najnáročnejšie?

„V behu na 100 m prekážok a výstupe na vežu veži sa bohužiaľ veľmi nemôžeme rovnať ostatným zúčastneným štátom, no napriek tomu sme sa snažili podať ten najlepší výkon a hlavne nazbierať skúsenosti a užiť si tú neopakovateľnú atmosféru.“

Čo štafeta a požiarny útok?

„Štafeta nám bohužiaľ nevyšla, no za to sme si to vynahradili útokom.“

Môžeš prezradiť recept na „zlatý požiarny útok?“

„Pred celkovým začiatkom MS a jednotlivých súťažných dní boli dva dni tréningov, ktoré slúžili na to, aby sa súťažiaci zoznámili s náradím, vyskúšali si ho, zistili prípadné nedostatky a doladili detaily. Mali sme aj tréning venovaný útoku, na ktorom sme si skúšali náradie iba ja a moja kolegyňa na savici. Savica aj kôš boli dosť problematické – ťažko sa zapájali, takže z tréningov sme nešli s tým najlepším pocitom. V deň súťaže sme si ešte vyskúšali náradie a obom nám odľahlo – zapájanie náradia už išlo oveľa ľahšie, dokonca dalo by sa povedať, že i rýchlejšie ako počas našich kempov. Pred samotným štartom nášho požiarneho útoku, v ktorom sa súťaží na dva pokusy a do výsledkov sa berie lepší čas, sme sa však paradoxne zmenili na uzlíky nervov a stresu, pretože našej mužskej reprezentácii sa podarilo získať zlato a ženám bronz. A my sme na tieto úžasné úspechy chceli nadviazať!“

Boli aj chvíle, ktoré neboli veľmi príjemné?

„Po zvládnutí prvého pokusu sme sa tešili – zdalo sa, že nám vyšiel parádne. Úsmev z tváre nám však zmizol, keď rozhodca pri pravom prúde dvihol červenú vlajku a označil tento náš pokus za neplatný. Navyše – naša pravá prúdarka Barbora Chybová zo Svitu sa zranila. Preto sme museli v druhom pokuse štartovať s dievčaťom, ktoré pôvodne bežať ani nemalo – Miškou Maximovou z Popradu. Nastúpili sme s veľmi malou dušičkou, ale o to väčšou snahou ukázať zúčastneným, že podobne ako iné slovenské družstvá – muži i ženy, aj my dorastenky útoky behať vieme. Keď sme s kamarátkou zapojili kôš a savicu, neostávalo nám nič iné ako pozerať na dráhu a hypnotizovať svetielka na terčoch, ktoré ohlásia naplnenie terčov, aby sa čím skôr rozsvietili. Časy 20,60 sek. a 20,87 sek. znamenali, že sme doteraz vedúce Češky porazili o 15 stotín.“

Aké to boli pocity, po zistení, že ste ich porazili?

„Nemohli sme tomu uveriť. Očami som behala z časomiery na tabuľu s priebežnými výsledkami a stále som nemohla pochopiť, že sa nám podarilo dosiahnuť lepší čas ako Češkám. Zavládla neuveriteľná radosť i plač spojený so smiechom a gratulácie od ostatných členov výpravy. Keď sme si chvíľu po spamätaní sa pozreli náš pokus na obrovskej obrazovke, ktorá dokumentovala náš výborný čas, došlo nám, že minimálne druhé miesto máme isté. Po nás štartovali ešte Bielorusky, ktoré držia svetový rekord v tejto disciplíne. Stáli sme za ohradou, držali sa za ruky a pozerali na časomieru. Keď sa priblížila 19-ka, všetky sme znervózneli, ale keď sa následne zmenila na 20-ku a potom na 21-ku. Neopísateľný pocit a opäť radosť i plač. Vytúžené zadosťučinenie, že tie tréningy a nervy naozaj stáli za to. Znamenalo to, že sa postavíme na najvyšší stupienok a bude hrať naša hymna. Nám budú dávať na krk zlaté medaily a šerpy, pretože my sme majsterky sveta. Spievať hymnu s rukou na srdci na majstrovstvách sveta, zatiaľ čo vám na krku visí zlatá medaila je pocit, ktorý by som dopriala každému. Je veľmi ťažké ho opísať, ale určite patrí medzi tie ťažko zabudnuteľné. Nikto nám už nikdy nevezme fakt, že sme sa stali majsterkami sveta v požiarnom útoku na MS v Ostrave 2016.“

Ktorým dievčatám okrem teba organizátori zavesili na krk zlatú medailu?

„Členkami družstva pri požiarnom útoku boli Michaela Maximová (iba pri druhom pokuse) z Popradu, Anna Lauková zo Spišského Bystrého, Radka Červeňová zo Spišskej Teplice, Alexandra Bartková zo Svitu, Barbora Chybová zo Svitu (iba pri prvom pokuse) a Dominika Ostrochovská z Bytče.“

Čo ti hasičský šport dal a čo vzal?

„Hasičský šport je veľmi špecifický druh športu, ktorý človeka naučí šikovnosti, rozhodovaniu sa v zlomkoch sekundy a tomu, že každá prekážka sa dá zvládnuť, ak človek naozaj chce. Určite som vďaka nemu spoznala množstvo skvelých ľudí, ktorí mi nielen pomohli zlepšiť sa, ale stali sa i mojimi priateľmi. Tak ako každý šport, aj tento si vyžaduje veľa času a driny. Stále je potrebné niečo zlepšovať. Aj keď som celé letné prázdniny trávila zväčša na tréningoch, neľutujem ani jedinú sekundu svojho času, ktorú som obetovala a venovala tomuto športu. Niekomu môže pripadať smiešny alebo zvláštny, ale my ho milujeme a je to náš šport.“