„Keď píšem, srdce rozpráva a duša sa tíško smeje,“ hovorí TOMÁŠ GRICH, mladý muž pre chorobu roky ležiaci na domácom lôžku. Bez vlastných schopností hýbať sa, zato s darom tvorivosti skladá básne. Viacerí hovoria, že z nich mrazí. Iba donedávna ich písal takpovediac pre seba či známych na sociálnej sieti. Onedlho mu ale vyjde prvá kniha.
Zbierka básní TO.K. MYŠLIENO.K. je tvoja debutová kniha. Prezraď, ako sa obyčajnému človeku bez zvláštnych známostí podarilo publikáciu vydať?
„Zistil som, že básne, ktoré som najprv písal iba pre seba a až neskôr ich zverejňoval na sociálnej sieti, sa začali priateľom a známym páčiť. Reagovať začali aj úplne cudzí ľudia. Keď vo vašich novinách vyšiel článok o mne, ozval sa mi jeden človek, ktorý je dnes, mimochodom, môj dobrý kamoš a povedal, že mi s vydaním pomôže a že to zafinancuje. Zbožňuje výzvy, podobne ako ja. Volá sa Martin Bruncko. Dúfam, že mu nebude vadiť, keď ho prezradím.“
Prekvapilo ťa, keď si dostal takúto ponuku?
„Hovoril som si: Ja a vlastná kniha? Bolo to pre mňa niečo úplne nové. Samozrejme, jeho pomoc si veľmi vážim a tiež to, že chce, aby moju tvorbu čítali aj iní. V neposlednom rade mi to pomôže, aby som si trochu zarobil, poznám totiž moju situáciu.“
Pri tvojich niektorých básňach sa čitatelia zamýšľajú nad tenkou hranicou medzi životom a smrťou. Z mnohých človeka až zamrazí. Je z nich ale cítiť aj štipka optimizmu.
„Je pravda, že viacerí mi napísali, že z mojich básní ich mrazí. Niektorí sa po ich prečítaní aj rozplačú. Viacerým však dokážu vyčariť aj úsmev. Básne sú o smrti, láske, vášni, o živote a sklamaní. V knihe je 90 básní, ku každej z nich sú aj kresby. Pomáhali mi s tým kamarát s kamarátkou.“
Navonok sa môže zdať, že žiješ v stereotype, predsa len, deň a noc pripútaný na lôžku. Odkiaľ dokážeš čerpať inšpiráciu?
„Moja najlepšia múza je ležať, mať pustenú hudbu a vypnúť od všetkého. Veľa skutočných umelcov minulých čias malo napríklad ťažký život, ale aj napriek tomu, alebo azda práve preto, že v utrpení mohlo byť ich vnútro často otvorené a vnímavé – je ich dielo večné, jedinečné, samo o sebe neprekonateľné a ľudskej duši stále niečo hovoriace. V tom beriem inšpiráciu. Ale aj v ľuďoch. Priatelia mi dávajú energiu, je to skvelý pocit. To čo robím, je pre hlavne pre nich.“
Zdá sa, že do básní si sa nefalšovane zamiloval.
„Poviem to tak. Keď ich píšem, je to ten najkrajší pocit, čo ma hreje, keď píšem, srdce rozpráva a duša sa tíško smeje. Ponorím sa do myšlienok, pero samo píše, som ako postavička z rozprávkovej ríše. Keď vytiahnem papier, vidím na ňom slová, keď už oči nevidia, srdce stále volá. Každý večer zaspávam – vždy tak krásne, som, vidím, myslím a cítim len básne. Keď môžem písať básne, len vtedy môžem niečo povedať, to posolstvo ľuďom, keď môžem všetko rozdávať. Keď píšem, slovo má pre mňa veľkú cenu, báseň je pre mňa život – stále potrebuje zmenu. Keď píšem, nie, to nepíše moja ruka, keď vidím papier na stole, aj pero sa mi núka, aj riadky v knižke sa menia rýchlo, bodaj by to srdce už raz stíchlo! Niekedy už ani nežijem v tomto svete, básne žijú, milujem písať báseň, áno, žijem si ju, zabúdam dýchať, ale srdce mi prudko bije, píšem pre ľudí, píšem, nech sa im ľahšie žije. Báseň je to, čo napĺňa môj život ako piesok pláž, báseň je spôsob naučiť sa vážiť si aj to, čo máš. Je to liek, ktorý vylieči všetky duše, zasiahne ťa ako šíp, ktorý vyletel z kuše. Píšem, už ma nič nezastaví, budem rozdávať slová, lebo ma to baví, cítim aj to, čo bežný človek necíti, chcem, aby sa človek šťastím nasýtil. Keď píšem básne, tak píšem citlivo, keď píšem, srdce rozpráva a duša sa hrá šantivo.“
Tvoj život sa líši od ostatných v mnohom. Napadá ti niekedy, čo by si tej druhej strane odkázal?
„Osobne som rád za každý deň, za každé ráno, keď sa prebudím a žijem. Neznášam ľútosť, snažím sa žiť naplno. Tým ľuďom vonku by som možno povedal, nech bojujú za krajší svet, nech si užívajú aj tie najväčšie maličkosti života.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
