Viac ako dva roky funguje na Kežmarskom hrade expozícia veteránov. Pod palcom ju má bývalý vojak IVAN LUČANSKÝ. Na stretnutia starých áut jazdí v Renaulte 8 a výlučne iba v policajnej uniforme, akú nosil aj Funès vo svojich slávnych filmoch. Nablýskaným starým autám sa venuje už viac ako dvadsať rokov.
Spomeniete si ešte na svoje začiatky, kedy táto vaša vášeň k autám nabrala na obrátkach?
„Osobne som vždy mal vzťah k modelom áut. Zbieral som matchboxy (pozn. red - malé modely áut) doteraz ich ešte mám. Mal som vždy v hlave takú myšlienku, že keď budem raz veľký, kúpim si také veľké auto. Veľký som bol, ale auto nebolo najprv kde umiestniť. Mojím prvým veteránom bolo hasičské auto Tatra 805, bolo vyradené z požiarnej zbrojnice v Stráňach pod Tatrami, bolo ho treba opraviť. Tak s týmto som začínal. Potom som sa stal členom veteránskeho klubu.“
Ak sa nemýlim, bol to ešte vtedy popradský klub, ktorý sa neskôr rozdelil na viaceré, však? Ako ste sa dostali s veteránmi práve na hrad do Kežmarku?
„Vznikli tri kluby. Náš klub pôsobil v Matejovciach, zdedili sme múzeum v Mlynici, museli sme ale odtiaľ odísť. Bol to majetok cirkvi. Do dnešného dňa tam stále nič nie je. Hľadali sme možnosti ďalšieho umiestnenia áut, a tak sme sa dostali na hrad. Bolo to prvé múzeum takého typu, ktoré vzniklo na východnom Slovensku.“
Nie je asi jednoduché udržiavať takéto veterány pri živote?
„Autá musia byť v technickom stave, mať emisnú kontrolu každý rok, STK. Je ťažké niekedy sa k tomu dopracovať, pretože dnes akoby ľudia zabúdali, že tie autá boli naozaj vyrobené v 50. až 60. rokoch a všetko zodpovedalo niečomu inému. Predpisy sa stále vynovujú, ale nikto nepozerá na to, že vývoj ide dopredu, požiadavky sú také, ktoré splniť vôbec nevieme, ako napríklad VIN čísla. V 50. a 60. rokoch také niečo nebolo potrebné.“
Veterány v kežmarskom múzeu. (zdroj: Jana Pisarčíková)Áno, ale máte tu aj autá, ktoré sú ešte z predvojnového obdobia. Ako je to v tomto prípade?
„Tieto staršie predvojnové autá ukazujú vývoj, históriu motorizmu, ako sa to spojazdňovalo a ako to funguje dnes. Sú postavené na historických značkách. Takzvané háčkové. U tých áut musí byť známa história. Nesmie to byť nejaký zlepenec. Musí zodpovedať historickej, časovej dobe, v ktorej bolo vyrobené. Prejsť komisiou, ktorá to posúdi a auto následne dostane na päť rokov historické značky. Najstarší kus, ktorý tu máme je z predvojnového obdobia. Takzvaný červený cililing z 33. roku, potom Citroën, ktorý bude ako nový doplnok, z roku 1926 a potom historická hasičská striekačka z roku 1929.“
V rámci Slovenska sa organizuje niekoľko zrazov veteránov. Chodíte alebo skôr jazdíte aj vy svoje skvosty na zrazy ukázať?
„Áno, je to všetko ale otázka dopravy. Staré autá treba doviezť na podvalníku, to zákonite samo už nikam nepôjde. Ja sa pohybujem s autami iba po východe. Predsa, ísť s takýmto autom 400 kilometrov v dnešnej premávke, je o život. Keď si vezmete iba to, že musíte ísť po diaľnici. Ja idem najviac 90-kou a to mám smrť v očiach, ďalšia vec, čo sa týka bŕzd, keď sa vám nalepí na zadok kamión a tlačí vás vpred a vy si idete tým svojím tempom 80... Na diaľnici jednoducho nemáte čo hľadať.“
Zberateľstvu alebo veteránizmu sa venujete už viac ako dvadsať rokov. V regióne ste sa ale najviac preslávili svojím Renaultom 8, na ktorom sa prevážal aj Louis de Funes vo svojich komédiách. Ako ste sa k nemu dostali?
„Tie autá sa predávali v šesťdesiatych rokoch v Tuzexe. Listovaním na internete som zistil, že existuje aj v policajnej úprave. Jeho pôvodný majiteľ ho kúpil v košickom Tuzexe. Odtiaľ to predal majiteľovi do Mlynčekov. Ten auto spojazdnil. Potom sa dostalo ku mne. Boli problémy s brzdami. Dal som ho dokopy.“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
