POPRAD. Smutné 75. výročie začiatku hromadných deportácií do koncentračných táborov zo Slovenska si prišla do Popradu až z Kanady pripomenúť aj 92-ročná Edita Grosmanová, ktorá prežila tri roky a tri mesiace v koncentračnom tábore Auschwitz.
„Svet sa nezlepšil, niekedy mám dojem, že sa zhoršil,“ tvrdí žena, ktorá bola medzi tisíckou židovských dievčat vyvezených z popradskej stanice v rámci vôbec prvého transportu zo Slovenska 25. marca 1942.
„Sľúbila som sebe i svetu, že, aj keby ma mali nosiť na nosidlách, ale moja hlava bude pracovať, budem rozprávať. Myslím si, že som zostala nažive preto, aby som o tom hovorila,“ uviedla po piatkovom koncerte venovanom spomienke na tragické udalosti. Poprad navštívila po štvrtýkrát.
Kiska o holokauste: Zase ožívajú temní duchovia našej minulosti Čítajte Bola v tábore po celý čas
„Otvorila som a zamkla tábor, pretože som tam bola počas celej jeho existencie,“ hovorí po 75 rokoch od tragických udalostí Grosmanová, ktorá pri spomienkach na Auschwitz a udalosti s tým spojené plače aj dnes.
„Bola som tam, videla som to a prežila som to. Musím povedať, že rozmery toho všetkého, čo sa tam dialo, sú také veľké, že na to neexistuje žiaden meter, ktorý by to dokázal zmerať,“ povedala rodáčka z Humenného.
Hovorí, že po tom, čo prežila, zatrpkla, ale nie nenávidela, aj naďalej si však kladie otázky.
„Netušili sme vtedy, čo s nami urobia. Vždy sa pýtam prečo, čo sme my svetu urobili? Máme predsa rovnakého Boha, všetci, i židia, aj kresťania i moslimovia,“ uviedla.
Vojna nemá víťazov
Dodnes má každodenne pred očami nielen deň príchodu do koncentračného tábora, ale aj pochod smrti pred oslobodením tábora, keď videla v kaluži krvi ležať dievčatá, ktoré prežili tri roky v koncentráku, no viac síl už na pochod nemali a esesáci ich zastrelili.
Pri spomienke na sestru Leu, ktorá v tábore zahynula, sa rozplače. Tvrdí, že vojna nemá víťazov.
„Je neuveriteľné, ako mohol jeden človek s prekrúteným mozgom takto zošalieť svet. Odišli takí krásni ľudia. Z detí, ktoré boli poslané na zabitie, by možno vyrástli lekári a dnes by sme mali aj liek na rakovinu či Alzhaimera,“ smutne skonštatovala.
Podľa jej slov tak sami sebe ublížili aj tí, ktorí tieto deti posielali na smrť.
„Vojna nemá víťazov, pretože aj ten víťaz prehral, lebo stratil vojakov, svoje deti, svojich mladých, ekonomika skrachovala, domy boli zrútené. Vo vojne a v zabíjaní neexistuje víťaz, nemá to žiaden zmysel,“ povedala.
Manžel napísal scenár k Obchodu na korze
Grosmanová má však strach aj v súčasnosti.
„Nebojím sa o seba, ale keď vidím, ako svet vyzerá, mám strach o deti, vnúčatá a pravnúčatá. Je mi ich veľmi ľúto. Keď sme sa vrátili z koncentračných táborov, chceli sme pripraviť deťom lepší svet, dosť dlho sme o tom všetkom nehovorili, a to niekoľko rokov, ale vidím, že sme nestihli a neurobili, čo sme chceli urobiť,“ povedala.
„To zlé, čo sa mi stalo, sa mi stalo, trikrát som potratila, mám jedno dieťa, hoci sme ich chceli veľa, zomrel mi už aj manžel," dodala.
Jej manželom bol Ladislav Grosman, autor scenára k Oscarom ocenenému filmu Obchod na korze.
Po okupácii Československa v roku 1968 emigrovali spoločne do Izraela, kde jej manžel v roku 1981 zomrel. Dnes, podobne ako jej jediný syn, žije Edita Grosmanová v Kanade.
Rodáčka z Humenného číta naďalej knihy o udalostiach druhej svetovej vojny a neustále ich rozoberá.
„Som príliš malá na to, aby som to vedela pochopiť,“ skonštatovala.
„Prišiel jeden šialenec a išiel vyhubiť jeden národ, podľa mňa len preto, že nenávidel seba, lebo on bol presný opak toho, ako si predstavoval čistú nemeckú rasu, teda ľudí s blond vlasmi, s modrými očami a vysokých, a on bol malý, tmavovlasý a nemal modré oči,“ dodala Grosmanová, svedok existencie koncentračných táborov, v ktorých prišlo o život viac ako 70-tisíc slovenských Židov.
V prvom vlaku do koncentráku bolo 300 mladých žien z Prešova Čítajte
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
