Neustále v Poprade okolo seba počúvam hundranie vodičov nad tým, že nie je kde parkovať.
A veru nie je. Mne tiež pomaly ale isto tečú nervy, keď prídem z práce a zaparkovať sa jednoducho nedá.
Nehovoriac o tom, aké záchvaty nervov ma chytajú ráno, keď sa chcem mojím malým chrobákom niekam vypraviť a vyjsť z parkovacieho miesta tak, aby som nikomu neublížila, je pomaly na polhodinkové cúvanie a posúvanie sa milimetrovými krokmi.
Však veľké autá stoja v strede parkoviska.
Hej. Situácia je zlá. Veď to všetci vieme.
Ale minule som sa zamyslela. Nie je kde parkovať. Keď chceli dvakrát, v dvoch rozdielnych lokalitách, postaviť parkovací dom, ľudia ho zmietli petíciou zo stola. Vraj škoda zelene, vraj bude tieniť výhľad z okien
. Hm, tak radšej budeme na tej zeleni parkovať? A výhľad si užívať spoza skiel auta, kým zaparkujeme? Neodpovedám, iba sa pýtam.
Ale ako by povedal môj známy: obráťme list.
Keď začalo vonku pršať, hneď som myslela na Kežmarok. Vyleje sa rieka znova, alebo budeme mať pokoj?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
