Pri vytváraní svojich diel vychádza vždy z Biblie. V súčasnosti pôsobí gréckokatolícky kňaz Kamil Dráb (48) v Starej Ľubovni, kde sa výraznou mierou spolupodieľa na formovaní veľmi zaujímavého širokospektrálneho projektu.

Mali ste už v detstve umelecké sklony?

Neviem, či to možno nazvať umeleckými sklonmi, no určite som rád kreslil a istý čas som si robil aj akýsi album kresieb. Spomínam si aj na obdobie, keď som doslova prepadol aj výšivke a pamätám si, ako som neraz súťažil so sestrou v rýchlosti či náročnosti výšivky.

A ten zásadný impulz, ktorý vás nasmeroval na cestu umenia, prišiel až neskôr?

Odrazovým mostíkom na ceste k umeniu bol moment, keď som si povedal na adresu ikony, že to nemôže byť vôbec zložité a ťažké a potrebné je len začať. To sa udialo v 1. ročníku na teologických štúdiách v Bratislave. Ako gréckokatolícky bohoslovec som, prirodzene, cítil blízkosť ku ikone ako k najvýraznejšiemu umeleckému prejavu v byzantskom obrade. Samozrejme, ten pohľad na ikonu vtedy a teraz sa nedá porovnať. Duchovne je to príliš hlboké umenie na to, aby ho človek pochopil ihneď. Chce to čas. A mimochodom, prvú svoju ikonu stále mám, a aj keď pohľad na ňu je úsmevný, má pre mňa výraznú hodnotu.

Kňazské štúdiá ste začali ešte počas socializmu. Aká bola vaša cesta do kňazského seminára, čo všetko jej predchádzalo?

Do kňazského seminára som bol prijatý hneď po maturite; na rozdiel od niektorých, ktorí sa hlásili aj 15 – 20-krát. V ich prípadoch nešlo o neurobenie prijímacích pohovorov, ale v tom čase počty prijatých bohoslovcov regulovali štátni úradníci komunistického režimu. Mne to vyšlo na prvýkrát. Asi som mal šťastie. Samozrejme, ani v mojom prípade nešlo všetko tak hladko. Na gymnáziu som do poslednej chvíle skrýval toto rozhodnutie stať sa kňazom, no a keď to prasklo – bolo to treba prežiť.

Vaše umelecké meno je don Camillo. Ako a kedy prišlo k tomuto pomenovaniu?

Toto umelecké meno prišlo tak trochu spontánne. Sakrálnu mozaiku, ktorej sa venujem dominantne, som študoval v rokoch 2005-2007 v Ríme. V Taliansku je zároveň veľmi populárny komediálny film o kontroverznom kňazovi don Camillovi. Veľmi krátko na to, ako som prišiel do Talianska, to bola najprv moja prezývka a neskôr po príchode na Slovensko ma takto už oslovovalo celé okolie, takže som si toto meno nakoniec osvojil ako svoje umelecké meno.

Ste rehoľným kňazom – redemptoristom a zároveň sa venujete umeniu.

Uznávam, že je to neobvyklá kombinácia. Samozrejme, že sa ju snažím maximálne využiť v prospech toho, čo robím. Najväčším pozitívom je, že sa venujem stvárneniu priestoru, ktorý je liturgickým miestom, kde kňaz koná bohoslužby, čo je blízke i mne samému z pohľadu povolania kňaza.

Popri ikonách ste neskôr skúsili maľovať aj fresky. Prečo práve fresky?

Posun od ikony k nástennej freske bol tiež takpovediac východiskom z núdze. Totiž chrám vo farnosti, v ktorej som vtedy pôsobil, bol práve posvätený, no bez vnútornej sakrálnej výzdoby, s ktorou sa síce rátalo, ale pre finančné ťažkosti to bolo nerealizovateľné. A to bola výzva, ktorej som sa chopil. Povedal som si, že predsa nie je veľký rozdiel medzi ikonou na dreve a ikonou na stene. Veril som si. S dielom som bol nakoniec spokojný. Zároveň táto farnosť Stará Ľubovňa ležala na frekventovanej trase, ktorú používajú mnohí pútnici do Litmanovej. Vydarené fresky ich natoľko oslovili, že krátko nato sa zopár farností odhodlalo osloviť ma na realizáciu fresiek aj v ich chrámoch.

Tá prvá freska sa nachádza, ako ste už povedali, v chráme v Starej Ľubovni. Vraj ste ju skúsili maľovať s vedomím, že ak sa nepodarí, tak sa jednoducho pretrie farbou.

Áno, máte pravdu. Bola to moja prvá freska. Je len namieste, že som mal veľkú bázeň pred ňou najmä kvôli jej gigantickosti v porovnaní s malou ikonou na dreve. Aj s tým premaľovaním je to pravda. Možno tá istota, že nič nepokazím, ma napĺňala dostatočnou odvahou ísť do toho. Tematicky som vychádzal z byzantskej ikony zvanej Déesis, čo je ikona Krista – Pantokrátora uprostred a na stranách ho adorujú Panna Mária a sv. Ján Krstiteľ. Zo spomienok sa mi vynára, že som ju tvoril výlučne v noci, lebo cez deň na to nebol čas kvôli pastoračným povinnostiam.

A kedy ste potom spali?

No takmer vôbec alebo máločo. Pamätám si, ako som večer vyniesol na lešenie pár kompótov ako stravu a pustil sa do práce. Azda najväčšou pikoškou bolo, keď jedno ráno asi okolo štvrtej do chrámu vbehli štátni policajti s tým, že tam niekto kradne a ja som musel vysvetľovať, že som tunajší kňaz, ktorý tu píše ikony na steny svätyne.

Mozaika. Nachádza sa v Bazilike minor v Ľutine. (zdroj: archív K. D.)

A potom prišli ďalšie ponuky na fresky.

Patrili medzi ne – gréckokatolícky chrám Sedmopočetníkov v Sobranciach, chrám sv. Cyrila a sv. Metoda v Stropkove, chrám sv. Múdrosti vo Svidníku, biskupská kaplnka v Prešove, chrám v Dlhom Klčove a blízkej Poši.

S akými reakciami ste sa stretávali po odhalení vašich fresiek a je medzi freskami nejaká výnimočná?

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš