SPIŠSKÁ NOVÁ VES. Pred 75 rokmi opustil spišskonovoveskú železničnú stanicu transport so židovskými rodinami.

Do koncentračných táborov v oblasti Lublina v okupovanom Poľsku odviezol viac ako tisíc Židov.

Asi polovica z nich bola zo Spišskonovoveského okresu, ďalšia z Levoče a okolia, ako napríklad zo Spišského Podhradia či obce Granč-Petrovce.

Nikto sa nevrátil

„V transporte bolo 174 mužov vo veku od 16 do 55 rokov, 405 žien od 16 rokov, 120 starších mužov nad 55 rokov a 333 detí vo veku do 16 rokov. Boli medzi nimi i Židia s rodiskom v Bratislave, dokonca vo Viedni, tí, ktorí boli dislokovaní v Spišskej Novej Vsi do konca roku 1941. Práceschopných mužov odvliekli do koncentračného tábora Majdanek, ženy, deti a starcov do geta v mestečku Izbica. Geto bolo zlikvidované na jeseň 1942 a jeho obyvatelia boli nacistami odvlečení do Sobiboru. Z uvedeného transportu sa už nikto nevrátil,“ povedala historička a pedagogička Ružena Kormošová.

Prvé útoky či prejavy antisemitizmu sa v Spišskej Novej Vsi a okolí objavovali po vyhlásení autonómie v októbri 1938.

„Vhadzovali sa kamene do židovskej ľudovej školy, pri vstupe do Slovenského raja boli tabuľky, na ktorých bolo uvedené, že je nevhodné, aby do neho vstupovali Židia,“ informovala podľa výpovedí pamätníkov a archívneho výskumu Kormošová.

Neskôr, na základe prijatých protižidovských opatrení, sa Židom zakazoval vstup do parku či mestského kina.

Vzťahy sa zmenili zo dňa na deň

Vyvrcholením protižidovských opatrení bolo vládne nariadenie z 9. septembra 1941 o právnom postavení Židov, takzvaný židovský kódex.

„Peter Havaš, ktorý prežil holokaust, koncentračný tábor Ravensbrück a Ludwigslust, spomínal, že keď vyšli v roku 1941 protižidovské nariadenia, zo dňa na deň sa zmenil vzťah mladých ľudí k nemu. V jeden deň s chlapcami hrali futbal na ulici a na druhý deň do neho začali hádzať kamene, opľúvať ho. Keďže mal viac ako šesť rokov, mamička mu musela na oblečenie prišiť židovskú šesťcípu hviezdu,“ vyrozprávala Kormošová, ktorá zozbierala bezmála tridsať príbehov Židov z regiónu odvlečených do koncentračných táborov.

Pripomína tiež, že v Spišskej Novej Vsi bolo zo strany domácich Nemcov niekoľko pokusov podpáliť židovskú synagógu, ako aj zničiť židovský cintorín.

„1. mája 1941 prišla do mesta na nákladných autách skupina Hitlerjugend, mladí ľudia z Nemeckej ríše, ktorí sem prišli na výlet, ubytovaní boli v kúpeľoch v neďalekej Novoveskej Hute. Na dnešnej Školskej ulici, vtedy sa nazývala Hitlerova, podpálili synagógu, predpokladám, že išlo o najväčšiu na Spiši, zachrániť sa ju už nepodarilo,“ uviedla.

Dve etapy transportov

Samotné transporty zo Spišskej Novej Vsi sa realizovali v dvoch etapách.

Prvý židovský transport, ženský, odišiel do Poľska z Popradu 25. marca, o niekoľko dní neskôr aj mužský.

„Súpisy Židov sa konali od februára, a to na mestskom úrade a v takzvanej malej Redute, kde sa museli prezentovať. Tvrdili im, že idú na práce najviac na dva - tri mesiace,“ povedala Kormošová.

V máji nasledoval rodinný transport. Sústreďovanie z celého okresu trvalo niekoľko dní.

Židovské rodiny boli umiestnené do spišskonovoveských vojenských kasární neďaleko stanice, táto budova stojí v meste dodnes.

„28. mája 1942 boli Židia z okresu Spišská Nová Ves nastrkaní do pripravených dobytčích vagónov, pripojené k ním boli vagóny dopravené so Židmi z okresu Levoča a v podvečer uvedeného dňa bol rodinný transport v počte 1 032 osôb vypravený zo železničnej stanice v Spišskej Novej Vsi do Nemcami okupovaného Poľska,“ dodala.

Výnimky prestali platiť za povstania

Židia však dostávali aj hospodárske výnimky, v meste Spišská Nová Ves tak ostalo asi 108 hospodársky dôležitých Židov, vrátane členov ich rodín, v celom okrese ich bolo okolo 220.

„Súviselo to s tým, že Spišská Nová Ves bola najväčším mestom na Spiši a od začiatku 20. storočia bola aj priemyselným a kultúrnym centrom. Boli tu dôležité podniky, ktoré nemohli prestať pracovať, napríklad sadrové závody či píla, a mnohé z nich boli práve v rukách židovských obyvateľov,“ vysvetlila historička.

Často sa stalo, že podniky arizoval niekto z Bratislavy, no Židia v nich ostávali ako jeho zástupcovia či odborníci.

Po vypuknutí SNP v auguste 1944 a obsadení mesta nemeckou armádou však výnimky prestali platiť, Židia boli zaistení a v rámci druhej etapy deportácií odvlečení do nemeckých vyhladzovacích táborov. Len malej časti Židov sa podarilo ukryť.

Z koncentračných táborov sa už nevracali celé rodiny, stalo sa, že iba jeden jej člen, ktorý už v Spišskej Novej Vsi nenašiel nikoho.

„Niektorí z preživších sa vrátili v roku 1946 alebo 1947, nedostali sa však k svojim majetkom. Ich byty už boli obsadené, situácia bola dosť zložitá, no nešlo len o bývanie. A tak po roku 1948, keď bol vyhlásený Izraelský štát, odchádzali preč,“ opísala návraty z koncentračných táborov Kormošová.

O holokauste na gymnáziu

Gymnázium v Spišskej Novej Vsi, na ktorom Kormošová vyučuje, patrilo v roku 2002 medzi dve školy na Slovensku, ktoré sa začali zaoberať problematikou holokaustu.

„Viac sme sa sústreďovali na regionálne dejiny, pátrali sme po našich žiakoch, čo sa s nimi stalo. Zamerali sme sa na maturantov od roku 1935 do 1940, keď im bolo zakázané štúdium. Pátrali sme aj po dvoch triedach židovských detí zo židovskej ľudovej školy v Spišskej. Zistili sme, že veľa našich absolventov bolo deportovaných, neprežilo, rovnako aj tie deti,“ priblížila výsledky výskumu pedagogička.

Vo vagónoch spišskonovoveského transportu označeného číslom 37 sa totiž v máji 1942 nachádzal aj veľký počet detí, od úplne najmenších až po 16-ročné.

„Bolo ich dokopy 333. Medzi nimi aj gymnazisti, ktorí museli opustiť strednú školu,“ dodala.

Práve na počesť detských obetí holokaustu pred desiatimi rokmi v priestoroch gymnázia odhalili pamätnú tabuľu.

Podarilo sa to aj za účasti Waltera Morgenbessera, ktorý prežil holokaust a pred niekoľkými týždňami zomrel v Izraeli.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš