PODOLÍNEC. Sama sa trápi s chorobou a aj napriek tomu niekde v sebe vždy nájde silu starať sa o choré dieťatko.
S rodinou pani Evy Gáborovej sa život nemazná.
Má štyri deti, z toho zdravé iba jedno. Najhoršie je na tom malý Šimonko.
Pani Eva Gáborová je živý dôkaz toho, že matka dokáže pre svoje dieťa urobiť naozaj všetko.
Keď sa po desiatich rokoch rozviedla, ostala sama s dvomi synmi.
„Najstaršiemu Lackovi prestala fungovať štítna žľaza. Kým sa prišlo na to, čo mu vlastne je, tak sa mu poškodili obličky, srdce aj pečeň. Doktor na gastre mu povedal, že má pečeň ako stokilový chlap. Nastavili mu liečbu. Po roku zase zaľahol. Nechápala som, čo sa zase deje. Prevážali ho do Košíc, zistili mu, že má ťažký stupeň reumy,“ začína svoje rozprávanie Eva.
Druhý syn ma 16 rokov. Rovnako má problémy so štítnou žľazou.
„K tomu sa mu pridružil vysoký krvný tlak, odpadáva,“ vysvetľuje Eva.
Polhodinka do konca
V živote Evy prišla neskôr radosť. Vo svojom brušku nosila tretie dieťa.
Všetko vyzeralo sľubne. V siedmom mesiaci ale začala mať problémy.
„Bola som až doslova zelená ako veľmi mi bolo zle. Chodila som asi dvakrát počas týždňa za gynekologičkou. Hovorila som jej, že neexistuje, aby mi bolo až tak zle, veď nie som tehotná prvýkrát. Testy krvi ale vyšli v poriadku,“ spomína si Eva.
Nakoniec dva týždne predtým ako mal malý Šimonko uzrieť svetlo sveta, dostávala transfúziu krvi.
„Po prvýkrát ma vzali na pasy. Hneď ako ma tam dali, začal alarm. Začalo to tlačiť nejaký papier. Bála som sa, čo sa deje. Čo je s mojim dieťaťom,“ opisuje svoje pocity Eva.
Keď doktor chytil papier do ruky, verdikt bol jasný. Okamžite na sálu.
„Nemali čas, roztrhali mi pyžamo. Ja som im hneď nato povedala, že veď ja som ešte neprišla rodiť. A doktor mi na to odpovedal: „Pani, máte polhodinku do konca života, aj vy aj malý!“.
Ako si Eva spomína, keď ju na sále uspávali, tiekli jej po lícach slzy.
„Nedávali nám vôbec žiadnu šancu. Šimonko sa narodil ako deväťmesačný, ale mal sa narodiť ako sedemmesačný. Mal Downov syndróm. Mal sa narodiť v januári a nie v marci. Jeho vývin sa jednoducho už v januári ukončil,“ vysvetľuje Eva.
Utekala za ním, slabá-neslabá
Keď sa prebrala z narkózy, chlapca už nevidela. Prvýkrát ho zazrela až po troch týždňoch.
„Malý už bol v Poprade, odtiaľ ho previezli na Kramáre do Bratislavy, lebo mal defekt komorového sekta. Prvým rýchlikom som utekala za ním, slabá – neslabá,“ dodáva.
Šimonka podľa slov Evy nestíhali oživovať.
„Museli mu spraviť pravú výmenu chlopne. Nedalo sa to zašiť, takže má na srdiečku záplatu. Je to veľmi zložitá operácia. Chválabohu, bolo všetko v poriadku. Mal tiež iba dve percentá zraku. V jeden deň mu teda operovali jedno očko, v druhý deň druhé očko. Toľko narkóz naraz,“ pokračuje Eva.
Eva: Strach má veľké oči
Do roka mával Šimonko silné zápaly pľúc. Každý druhý mesiac.
Keď ho z nemocnice z Popradu prevážali do Banskej Bystrice, Eva sa samej seba pýtala, čo sa zase deje.
Šimonka trápil RSV vírus pľúc. Pre zdravé deti nevinný. Nie ale pre neho.
„Vírus prepukol a zdevastoval mu pľúca. Dvadsaťpäť dní bol v umelom spánku v Banskej Bystrici. Bol napojený na pľúcnu ventiláciu,“ rozpráva Eva.
Po desiatich dňoch mu dali šancu, aby sa nadýchol sám.
„Nezvládol to. V nemocnici mi povedali, že to bol hrozný pohľad. Akoby ste to dieťa chytili a hodili pod vodnú hladinu. Metal so sebou. Hneď ho zapájali naspäť,“ pokračuje Eva.
Voperovať mu teda museli tracheostómiu.
„Musela som podpísať súhlas. Neváhala som. Samozrejme, hneď mu do bruška dali aj gastrostómiu. Strach má veľké oči. Bála som sa. Čo ešte príde?“
"Nikdy by som sa ho nevzdala," tvrdí Eva. (zdroj: Jana Pisarčíková)Čo bude?
Šimonko dnes teda potravu i vzduch prijíma iba cez hadičky.
„Papáme aj dýchame takto, ale sme radi, že sme doma,“ povedala Eva.
Mama musela prejsť školením, aby sa o malého vedela postarať.
„Má dvanásť diagnóz, z toho šesť smrteľných. Detská mozgová obrna, trojkomorový hydrocefalus, Downov syndróm,“ pomaly začala vyratúvať.
Na otázku, či je nejaká šanca na to, aby sa jeho stav zlepšil, iba zúfalo pokrčila plecami.
„Pri takomto dieťati je to tak, že som rada, keď sa ráno vôbec prebudí. To je presne to, čoho sa najviac bojím. Čo bude,“ vysvetlila.
Môj hnací motor, zmysel života
Život v rodine Gáborovcov nie je jednoduchý. Dennodenné preväzy, čistenie hadičiek, výmena plienok.
„Pendlujeme lekár, objednávanie, cestovanie. Filter, kanyla, dezinfekcia. Iba v lekárni pustím šesťdesiat eur týždenne,“ priznáva.
Príjem do rodinného rozpočtu je pritom dosť chabý.
Manžel už teraz nepracuje, tiež kvôli zdravotnému stavu.
Eva sa od malého Šimonka nemôže pohnúť na krok. Finančne im pomáhajú rodičia. Z dôchodku.
Boli aj týždne, keď museli sedem dní jesť rovnaké jedlo.
Umiestniť Šimonka do ústavu? Tak to Eva krvopotne odmieta.
„Nedokážem bez neho fungovať. Pýtal sa ma na to aj primár v nemocnici. Vraj, keď bude mať zavedené vstupy, ako to oni nazývajú, tak či si ho chcem vziať domov. Zaskočilo ma to. Čo je to za otázku? On ma ale uviedol do obrazu. Povedal: „Verte, neverte, takéto deti tak končia,“ ale ja radšej nebudem jesť, spať akoby som sa ho mala vzdať. Šimonko musel ísť domov, on je môj hnací motor, môj zmysel života,“ uzavrela Eva.
MY POMÁHAME, pomáhajte s nami! Ak vás príbeh malého Šimonka a pani Evy zaujal a chceli by ste im akýmkoľvek spôsobom pomôcť, kontaktujte nás na: jana.pisarcikova@petitpress.sk.
My vašu pomoc radi sprostredkujeme.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
