Rok čo rok v lete, keď prídu kamaráti z Londýna na Slovensko, sa snažíme po večeroch vysedávať na terasách v meste.
Žiaľ, iba sa snažíme.
Nikdy dlho neposedíme. Keď odbije hodina há, začnú naťahovať kovové reťaze a keby mohli, aj podušku spod zadku vám vyberú, len aby ste sa postavili a opustili terasu.
Áno, rozumiem.
Možno toho majú po celom dni dosť a chcú si oddýchnuť.
Ale fakt o 22. hodine v Poprade končí zábava?
Veľa podnikateľov plače, že nemá zákazníkov a keď ich majú, tak ich vyháňajú.
Ale nevadí.
Občas krútim hlavu nad praktikami v Poprade. Občas mám pocit, že keď vojdete do podniku, servírka stojaca za pultom má chuť prebodnúť vás pohľadom viac, ako vás obslúžiť.
Náš zákazník? Náš pán?
Pod Tatrami toto určite neplatí. Je to veru škoda.
Naposledy pred týždňom som pozorovala Čechov, ako s dobrou náladou zavítali do jedného z podnikov.
Prišla servírka s kamennou tvárou a opýtala sa:
Donesiem niečo? Čech ju svojou odpoveďou a úsmevom zjavne odrovnal.
„Najprv sa skúste trošku usmiať a potom si objednáme.“
Nuž. Ja by som sa usmiala. Veď jeho odpoveď znela viac ako povzbudenie než ako podryp.
Servírka znechutená svojou prácou sa naopak rozkričala. Vraj ho má zaujímať jedálny lístok a nie ona.
Jaj, jaj, jaj Slovakia.
Pamätám si časy strávené v Írsku.
Pamätám si pána v obchode, ktorý aj keď lialo ako z krhly, sa na mňa usmial a povedal: To je dnes ale krásny deň, však?
Máme potenciál, máme krásnu krajinu, máme hory. Len nemáme na to, aby sme turistom pobyt na Slovensku spríjemnili. Škoda. A pritom sa iba stačí občas usmiať.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
