KOJŠOV. Volali ho Pančár, pretože bol iný než ostatní kojšovskí chlapci. Neustále si niečo kreslil a bol, skrátka, svojrázny.
Odmalička bolo jasné, že Juraj Jakubisko vidí svet inak. Poetickejšie, zaujímavejšie.
A vďaka tomuto rodákovi z Kojšova je československá kinematografia bohatšia o skvelé filmy.
Písal sa posledný apríl 1938, keď sa Michalovi a Alžbete Jakubiskovcom narodil syn, malý Jurko.
V Kojšove prežil len zopár rokov, s matkou a sestrou Melankou chvíľu pobudli aj v Jakubovanoch a Chmeľove, aby tam prečkali 2. svetovú vojnu, kým bol otec pri partizánoch.
Ostatní mali nožíky, on ceruzku
Už v útlom detstve sa ukázalo, že Juraj nie je obyčajný dedinský chlapec. Sudičky mu dali do vienka hneď niekoľko talentov.
„My sme stáli s nožíkmi a on inklinoval ku fantázii. Mal vždy v ruke nejakú ceruzku a notes, do ktorého si kreslil. Bol taký svojrázny, volali sme ho Pančár, lebo sa potom presťahoval do Košíc,“ zaspomínal si v rozhovore pre TASR Jakubiskov rovesník Andrej Petrov.
Nespyšnel
Kresliarsky talent zdedil po mame.
„Ako chlapca ho všetko zaujímalo, všetko maľoval. Jeho mama vedela maľovať, naučil sa to od nej,“ prezradila Alžbeta Jenčušová, režisérova vyše 90-ročná teta.
Napriek tomu, že Jakubisko už celé roky žije v Prahe, z času na čas si ukradne trochu voľna a príde ju navštíviť.
A hoci je slávny, nie je namyslený, rád sa porozpráva s ľuďmi, rád žartuje.
Prišiel „z gubernie“
Od šiestich rokov do konca základnej školy žil J. Jakubisko v Košiciach, potom odišiel na umeleckú priemyslovku do Bratislavy.
„Prišiel som tam aj s veľkou baranicou, hoci bolo teplo. Babička mi totiž povedala, že Košice sú menšie mesto a aj zimy sú menšie, ale Bratislava je veľká a tam aj zimy budú veľké. Tak som si tú baranicu zobral a spolužiaci sa ma pýtali, z akej gubernie prichádzam,“ zaspomínal si so smiechom na prvé kontakty s veľkým mestom a umeleckým svetom.
Prispel k svetovej kinematografii
Z kojšovského Pančára napokon vyrástol výnimočný a uznávaný režisér. Jeho filmy rozhodne nezapadali do škatuľky všednosti.
Zaujali, provokovali, často doslova brnkali na nervy komunistickým pohlavárom. Tí ho potom trestali, jeho snímky zatvárali do trezoru a zakazovali mu nakrúcať nové filmy.
Gelnický okres patrí k najmenším. Leží učupený v horách Čítajte Najúžasnejším paradoxom pritom je, že režisérom nikdy nechcel byť. Viac ho lákala kamera.
„Ja som chcel byť len kameraman, lebo sme vedeli, že dušu filmu vkladá obraz. Keď ma ale na pražskej FAMU neprijali na kameru, ale na réžiu, tri noci som preplakal. Vôbec som nevedel, čo taký režisér robí. Na ruke som mal atramentovou tužkou zapísané, kto je režisér. Zdalo sa mi, že je to nepodstatný človek. Ale nejako som sa s tým zmieril, lebo na lepšie si človek ľahšie zvyká,“ skonštatoval nedávno, keď počas Art Film Festu navštívil východné Slovensko.
To, že ide o naozaj výnimočného režiséra, potvrdzuje množstvo ocenení, ktoré pozbieral doma i vo svete.
Získal titul Najlepší slovenský režisér 20. storočia a ako prvý režisér z bývalého východného bloku dostal Zlatú pečať z Belehradu za svoj príspevok k svetovej kinematografii.
Spomienky na rodnú dedinu
Kojšov každopádne nechal v Jurajovi Jakubiskovi hlbokú stopu, čo je jasné aj pri pohľade na jeho filmy.
„Mám odložené miestne kroje. Fascinujú ma renesančné blúzky a pestré farby. Alebo sú to aj pesničky, ktoré som počul v detstve. Mnohí si myslia, keď vidia moje filmy, že mám tak bohatú fantáziu. A to si ja len spomínam na rodný Kojšov. Všetko krásne v mojich filmoch je odtiaľ,“ vyznal sa v jednom z rozhovorov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
