ŽDIAR. Najvýchodnejšiu časť Tatier tvorí vápencové pásmo Belianskych Tatier.
Odlišuje sa od západnejších Vysokých Tatier nielen stavbou, ale aj mäkší reliéfom, absenciou plies a pestrejšou flórou.
Hoci sú takmer celé Belianky uzavreté pre turistický ruch už dlhé desaťročia, predsa len existuje túra, ktorá vás zavedie priamo na ich hlavný hrebeň.
Zvlášť nádherná je na jeseň, keď sa Tatry zafarbia a za dobrého počasia je tento prechod zážitkom, na ktorý sa dá dlho spomínať.
Z Monkovej doliny na hrebeň
Celodenná túra sa začína na autobusovej zastávke Ždiar, Tatra (875 m n. m.). Tu sa napojíme na červenú značku, ktorá schádza z hlavnej cesty na bočnú, popri potoku Biela.
Najskôr po aslfatovej ceste, potom po lesnej prichádzame pohodlne až k ústiu Monkovej doliny (930 m, 45 min).
Odtiaľ sa už začína stúpať dolinou popri potoku s prvými peknými skalnými scenériami.
Chodník prejde cez zabezpečený prvý dolinný prah vpravo od potoka a výhľady sú už parádne. Stúpanie je miestami strmšie, ale v podstate rovnomerné.
Napokon v serpentínach, popod masív Ždiarskej Vidly, vychádza značka do vrchnej etáže doliny a v závere vystúpi až do Širokého sedla (1 825 m, 3:30 h).
Otvára sa nádherný pohľad na blízke končiare Belianskych Tatier, ale hlavne bezkonkurenčný, široký výhľad na severnú a západnú časť Vysokých Tatier s dominantnou skupinou okolo Lomnického a Ľadového štítu.
Na hranicu Tatier
Zo sedla pokračujeme doľava, stále po červenej.
Traverzom a miernym stúpaním v príkrom svahu, kde sa často pasú kamzíky, vystúpime do úbočia vrchu Hlúpy a v nádhernej scenérii postupne zvlneným terénom prichádzame do Kopského sedla (1 750 m, 4:15 h), ktoré je hranicou medzi Belianskymi a Vysokými Tatrami.
V tejto pasáži zaujmú najmä pekné pohľady na blízky Jahňací štít a na mohutnú, 900-metrovú stenu Malého Kežmarského štítu.
Čaká nás ešte jeden krátky výstup na rebro Belianskej Kopy a potom už len dolu, na významnú turistickú križovatku pri Veľkom Bielom plese (1 615 m, 4:45 h), kde kedysi stávala (a možno bude opäť stáť?) Kežmarská chata.
Tu sa napojíme na zelenú značku a začína klesať, miestami strmo, záverom doliny Predné Meďodoly cez horské lúky na hranicu lesa, na ktorom sa podpísali prírodné a miestami aj neprírodné diania posledných rokov.
Chodník je pomerne pohodlný, možno trocha zdĺhavý, v závere prudko klesne do lesa až k chate Plesnivec (1 300 m, 6:05 h).
Odtiaľ je to už len lesný zostup miestami mokrým, bahnitým chodníkom k Šumivému prameňu (915 m, 7:05 h) a ďalej už pohodlne, v miernom klesaní po modrej značke až do Tatranskej Kotliny (765 m, 7:30 h).
Nepodceňte výstroj
Hoci sú Belianske Tatry o niečo nižšie a menej divoké ako Vysoké, aj tu sa treba vystrojiť poriadne, najmä v čase, keď už teploty klesajú.
Čiže, poriadne sa obliecť do viacerých vrstiev, na nohách mať bezpodmienečne pevnú obuv.
Najmä, ak je už vo vyšších polohách sneh, poslúžia dobre paličky.
Vezmite si so sebou dostatok vody a pre istotu pribaľte do batoha aj čelovú lampu, alebo baterku, lebo nikdy neviete, čo vás môže zdržať a kedy sa bude hodiť.
Túru musíte stihnúť do 1. novembra, potom sa už na ňu vzťahuje zimná uzávera, ktorá trvá až do 15. júna.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
