JÁH HUBCEJ z Červeného Kláštora tridsaťtri rokov na nich brázdi Dunajec. Práci pltníka zasvätil svoj život a ako sám hovorí, keby ho tá práca nenapĺňala, nikdy by ju nerobil. Tiež tvrdí, že v Pieninách nenájdete pltníka, ktorí by sa v Dunajci nevykúpal.
Pán Hubcej, vy ste na pltiach prežili značnú časť svojho života. Na rieke Dunajec má ale pltníctvo veľmi dlhú históriu, ktorá sa ani zďaleka nezačala rozvážaním turistov. Viete priblížiť, ako to na Dunajci vyzeralo kedysi?
„Pltníctvo, ktoré tu je, existuje veľmi dlho. Plte tu, samozrejme, boli veľmi skoro, pretože mnísi z Červeného Kláštora ich používali na rybolov. Jeden alebo dva články boli spojené vedľa seba a jeden mních tam mal uložené rybárske potreby a tak lovili ryby na rieke. Plte od mníchov odkukali miestni Gorali a začali sa používať na prepravu tovaru. Prepravovali sa koža, meď víno, pretože tá cestná sieť nebola taká rozvinutá, ako je teraz. Bolo ľahšie sa plaviť s plťami a prepravovať plťami, ako po ceste. Rieka Dunajec je jediná na Slovensku, kde boli dva druhy pltníctva. Najprv klasické pltníctvo, kde sa prepravovali guľatina, drevo. Čakalo sa na jarné vody, uviazali sa plte a drevo sa plavilo. Bolo to drevo, ktoré sa narúbalo v okolitých lesoch v Pieninách a predávalo sa ako stavebné drevo. Neskôr sa predávala hlavne jedľa v klasických prístavoch ako drevo, ktoré sa používalo na výrobu rybárskych lodí.“
Viem, že v tom čase tá plavba trvala oveľa dlhšie ako dnes.
„Miestni Gorali, ktorí tu žili, sa plavili presne 980 kilometrov po rieke Dunajec. Niekedy tá plavba trvala tri týždne, niekedy až mesiac. Podľa výšky a stavu vody. Drevo predali a potom sa pešo vracali späť. Bol to jeden zo spôsobov obživy. Nám na to pltníctvo ostala už iba taká spomienka v našom goralskom kroji. Lem, ktorý máme na klobúkoch, je z pravých morských mušlí z Baltického mora. Mám ho na klobúku, mušle sú pribrúsené, aby lepšie držali.“
Čo všetko sa od tých čias v rámci pltníctva zmenilo?
„Dnes už sa, samozrejme, do Baltického mora neplavíme. Ani drevo sa už neplaví. Posledné plte s guľatinou boli na Dunajci ešte začiatkom 50. rokov. S rozvojom železničnej a cestnej dopravy pltníctvo stratilo svoj ekonomický význam. Plte, ktoré sa používajú v súčasnosti na Dunajci, ale majú tradíciu. Má už vyše 140 rokov.“
V koho hlave teda vznikla myšlienka využívať plte práve na prepravu turistov?
„História je dlhá 140 rokov, odkedy sa plavia plte. V Červenom Kláštore sú kúpele Smerdžonka. Dole po prúde Dunajca sú ďalšie kúpele. A práve ich majitelia dostali nápad, pre spestrenie pobytu svojich liečebných hostí vymysleli takú atrakciu, že poviažu päť tých pltí vedľa seba, naložia tam pacientov a prepravia ich cez Kaňon Pienin a spestria im program a tak sa vlastne začala plavba s turistami.“
Vy ste na pltiach strávili značnú časť svojho života. Byť pltníkom ale nie je také jednoduché, ako to na prvý pohľad vyzerá, však?
„Práca pltníka je fyzicky namáhavá, ťažká robota, doslova je to drina. Či je to montovanie pltí dohromady, či nakladanie, ich skladanie. Všetko sa robí manuálne. Pltník musí byť fyzicky a manuálne zručný. A, samozrejme, je to práca, ktorá si vyžaduje odbornú spôsobilosť. Plavba na plti je o zodpovednosti. Máte dvanásť turistov, ste dvaja pltníci a máte za všetkých zodpovednosť. Ak je malá voda, na Dunajci je veľa kameňov, musíte sa vyhýbať, je iná trasa splavu ako pri veľkej vode. Je to náročná práca, pretože každú sekundu si uvedomujete, že máte za sebou ľudí a nie tovar.“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
