HRABUŠICE. Ján a Katarína Balážovci tvrdo pracovali na tom, aby si postavili svoj vysnívaný domček. Vlastné odtlačky rúk na ňom zanechal Ján.

Dom bol svojou stavbou výnimočný, aj ľudia, ktorí chodili okolo, si ho s úžasom obzerali. Keď ale boli manželia iba krôčik od splnenia svojho sna, všetko im pohltili plamene.

Ján je zručný stolár. Katarína prekladateľka zo španielskeho jazyka. Pred siedmimi mesiacmi im do života vstúpila dcérka Terezka.

„Obaja sa angažujeme v pomoci rodinám s deťmi so sluchovým postihnutím, pretože ja toto postihnutie mám. Mám ťažkú stratu sluchu, avšak rodičia ma vypiplali z beznádejnej situácie,“ povedala Katarína.

U dedka na statku

Odkedy sú Ján a Katarína spolu, mali jeden sen. Postaviť si dom.

„Manžel je veľmi precízny človek, detailista. Veľa premýšľa. A takto sme dlho koncipovali i náš dom,“ začína s rozprávaním Katarína.

Ekologický drevodom primárne so slamenou izoláciou. Vysnívaný domček mal stáť v Hrabušiciach.

„Ja ako dieťa som najkrajšiu časť detstva prežila v Hrabušiciach, pri dedkovi na statku. Aj sobáš sme mali blízko Hrabušíc, na Podlesku – vonku na lúke. Takže keď sme sa rozhodovali, kde si postaviť dom, výber bol jasný – Hrabušice,“ vysvetľuje Katarína. Projekt domu dávali dokopy asi rok a pol. Dovtedy, podľa slov Kataríny, iba hľadali inšpirácie a snívali.

Z nasporených a požičaných peňazí

Celý vysnívaný domček postavil manžel Ján svojimi rukami.

„Počas výstavby si zavolal dve partie na stavbu krovu a pokladanie strechy, avšak pri týchto plne asistoval a pomáhal. Inak všetko zhotovil on za pomoci nekvalifikovaných pomocníkov,“ pokračuje Katarína. Dom stavali z požičaných a nasporených peňazí.

„Hypotéku sme nebrali primárne na tento dom, ale založili sme inú nehnuteľnosť, nie našu, ale svokrinu. Preto aj náš dom nebol poistený,“ dodáva Katarína.

Ľudia si dom chodili obzerať

Ján teda nepretržite pracoval na stavbe a Katarína mu nosila obedy.

„Bol to náš vysnívaný dom, otočený na juh, teda nie klasicky kolmo na ulicu. Na južnej fasáde boli presklené plochy s cieľom získať čo najviac tepla v zimnom období, prehrievanie malo byť regulované nielen správnym presahom strechy, ale aj posuvnými roštami v exteriéri,“ hovorí Katarína.

Ako sa tak dom pod Janovými rukami rodil, stal sa, dá sa povedať, miestnou atrakciou.

„Každý detail mal zmysel a jeden do druhého zapadal. Na dom sa ľudia chodili pozerať, zaujal nielen vzhľadom, ale aj postupom výstavby,“ vysvetľuje.

Dom bol navyše položený na plávajúcej doske, ktorá plávala na vankúši z penoskla.

„Je to materiál, ktorý plne izoluje a repeluje vodu. To znamená, že dom mal byť izolovaný odspodu a betónová doska mala slúžiť ako kumulačné teleso na teplo,“ vysvetľuje Katarína.

Šľahajúce plamene

V jednu osudnú stredu ráno koncom októbra sa sen o domčeku manželom zrútil.

„Dostali telefonát od môjho otca, ktorému volali hasiči alebo susedia, to už presne neviem, že dom horí. Ja som v tom čase bola s maličkou v izbe, manžel sadol do auta a utekal do Hrabušíc. Bohužiaľ, dom bol už celý v plameňoch,“ spomína si na ťažký deň Katka.

Domček zhorel v priebehu jednej hodinky. „Náhle. Susedia nechápali, krátko pred požiarom boli dvaja susedia z dvoch bočných dvorov kŕmiť sliepky a videli náš dom čistý, o pár minút nato už z neho šľahali plamene,“ opisuje Katarína.

Zrútil sa ako domček z karát

Z domčeka neostalo absolútne nič.

„Pri likvidácii domu stačilo bagristovi do neho len ťuknúť a celý sa rozsypal. Je možné, že sa zachránila betónová doska, nevieme, musí nám to ešte potvrdiť znalec,“ dodáva. Čo presne sa mohlo stať a či dom niekto úmyselne podpálil, manželia nevedia. „Pre nás je nepochopiteľné, ak nám to teda niekto podpálil, prečo by urobil niečo také strašné. Veď predsa, keď človek závidí, tak druhému prepichne gumy na aute, alebo mu ho poškriabe, ale podpáliť dom? To je mimo nášho vnímania sveta. Takisto sme nemali nepriateľov, snažíme sa žiť čestne, vieme povedať prepáč, nie sme zákerní, pomáhame druhým, máme radi ľudí a chceme, aby sa ľudia okolo nás cítili dobre. Fakt je ale ten, že policajný pes na zhorenisku opakovane našiel tri miesta po akcelerátoroch horenia. Tri miesta,“ skonštatovala Katarína. A dodala, že je to podozrivé.

Ján pri stavbe domu. Všetko si postavil vlastnými rukami. (zdroj: archív Katka)

Keď zaspávate v náručí

Šok, bolesť, plač. Pocit, kedy viete, že už nič nebude také ako predtým.

Týmito slovami Katarína vyjadrila svoje pocity, ktoré po nešťastnom dni manželmi lomcovali.

„Tá bolesť, ktorú cítite, keď vidíte bolesť v očiach svojho manžela. Manžela bolí moja bolesť a mňa tá jeho. Prvé dni som manžela kontrolovala, bála som sa, ako to znesie. To je ten typ bolesti, kedy na jej zmiernenie spíte s manželom v náručí, lebo sa ho bojíte pustiť. Keď striedavo idete dňom po dni ako zombie a hocikedy sa zrútite na zem a plačete,“ hovorí otvorene o svojich pocitoch.

Hnev voči tomu, kto to urobil, ale manželia nepociťujú. Skôr ľútosť.

„Nám je ľúto za naším domom, že sme ho nevedeli uchrániť. Bolo pre nás podstatné ten dom zhodiť, bolo to ako pohreb, rozlúčili sme sa s ním. Bolesť zotrváva, ale už iná,“ dodáva Katarína.

Poistenie nemali

Dom manželia ešte nemali poistený. V blízkosti domu sa nesmelo fajčiť, elektrinu mali iba cez predlžovací kábel, ktorý sa na noc odpájal, zvonku mali fasádu protipožiarne opatrenú.

„Nikdy by nám nenapadlo, že nám dom zhorí zvnútra, kde boli len čistý betón a drevené stĺpy na 1,5 metra od seba. Pravdupovediac sme poistenie riešili teraz, keď nám mali dodať okná. Naša chyba spočívala v naivite, mali sme si poistenie vydupať a nedať sa odradiť podmienkami ako prekonateľná prekážka – plot, ktorú sme nemali, išlo o dedkovu roľu na konci dediny,“ vysvetľuje Katarína.

Katka: Dali nám nádej skúsiť to znova

Katarína s Jánom sa myšlienky, že ich vysnívaný domček raz bude stáť, nevzdávajú.

„Je pre nás čímsi osobným, je to náš domov, ktorý už teraz cítime, len sa nám ho ešte nepodarilo zhmotniť. Veľmi ťažko sa nám rozpráva o tom, čo bude ďalej. To, ako keď niekomu zomrie dieťa a ľudia sa ho spýtajú, kedy si urobíte ďalšie? Chápeme, že dom nie je dieťa, ale náš dom nebol materiál, nebol hmota, on už chytal našu energiu, on už voňal naším domovom, ktokoľvek sa prišiel pozrieť na dom, tak toto povedal, že ten dom už má svoju dušu,“ povedala.

Ako Katarína na záver dodala, manželia sú milo prekvapení ľuďmi okolo nich. Peniažky na nový dom sa nezháňajú ľahko.

Svoje prosby o pomoc zverejnili aj na webových stránkach, po sociálnej sieti koluje aj video.

Priatelia im vytvorili stránku zhorenydom.sk. „Postupne ľudia prispievajú, hoci malými sumami. Podstatné je, že nám takto dali nádej, že to máme skúsiť znovu,“ uzavrela.

MY POMÁHAME, pomáhajte s nami. Ak vás príbeh rodinky Kataríny a Jána Balážovcov oslovil a viete im akýmkoľvek spôsobom podať pomocnú ruku, kontaktujte nás na jana.pisarcikova@petitpress.sk. MY vašu pomoc radi sprostredkujeme.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš