POPRAD. Hlasom sprevádzal zápasy ešte v časoch, kedy neexistovali na štadióne mantinely. Videl lietať snehové gule smerujúce na rozhodcov i fanúšikov chytajúcich hráčov za dresy.

Pre príliš silné a emotívne pôsobenie na divákov dostal polročný dištanc. Hlásateľ František Sučko.

Už vyše tridsať rokov sa každý hokejový zápas A mužstva v Poprade začína formulkou: „Pekný podvečer, vážení športoví priatelia ľadového hokeja, najrýchlejšej kolektívnej hry. Ste opäť v správny čas na správnom mieste.“

Tento výrok patrí Františkovi Sučkovi, ktorý už viac ako štyridsať rokov hlási zápasy na zimnom štadióne.

Nejeden Popradčan tvrdí, že bez Františka Sučka a jeho hlasu by popradský zápas nebol tým, čo je. Na popradskom zimnom štadióne je už od roku 1975.

Najprv hlásil žiacke a dorastenecké zápasy. V jeseni to bude už 43. rok, odkedy Sučko svojím hlasom sprevádza zápasy A mužstva.

„Dostal som sa na školu, kde vznikli prvé oficiálne hokejové triedy. Bolo to v Poprade na ulici 29 augusta. Tam som sa stal triednym učiteľom hokejových tried a tak som sa dostal k hokeju. Ako učiteľovi jazyka slovenského mi prischla funkcia hlásateľa,“ rozpráva Sučko.

Hlásateľov obdivoval

Sučko bol vždy veľký fanúšik športu. Pochádza z Prešova a v mladom veku nevynechal ani jeden zápas hádzanej či futbalu v rodnom meste.

„Vždy som hlásateľov obdivoval a neveril som, že by sa mi niekedy a ešte priamo v Poprade, v bašte hokeja, podarilo preraziť. Stalo sa, bavilo ma to, baví ma to, som veľmi šťastný a je to môj najväčší koníček,“ pokračuje.

Z trénerov sa snaží vytiahnuť pikošky

Kedysi bol zimný štadión jeho tretí domov. V začiatkoch, keď hlásil aj dorastenecké či juniorské zápasy, trávil v ňom celé víkendy. Sadnúť si pred zápasom za mikrofón ale nie je len tak.

„Vždy sa snažím, aby to nebolo jednotvárne. Pred každým zápasom si preštudujem svoj archív, aj keď dnes to už nie je v móde, ale ja mám množstvo výstrižkov, treba si z času na čas spomenúť predsa aj na bývalých vynikajúcich hokejistov,“ opisuje Sučko.

Ako dlhoročný hlásateľ sa pozná s vedúcimi mužstiev i trénermi.

„Stále sa z nich snažím vytiahnuť nejaké pikošky, aby som ich pri budúcom zápase vedel použiť.“

Na štadión prichádza vždy hodinu pred zápasom, hlási sa rozhodcom.

„Zoženiem si zostavy, zistím si maródov. Kedysi hralo mužstvo v jednej zostave počas celej sezóny. Teraz je každú chvíľu nový hráč,“ vysvetľuje.

Polročný dištanc

Ak je niekto veľký fanúšik športu, nie je jednoduché udržať emócie na uzde. Aj František si spomína, že niekedy sa u neho fanúšikovstvo prejavovalo vo veľkom.

„V začiatkoch som po vzore západo-nemeckých hádzaných a futbalu doviedol ako prvý do Popradu, ak aj nie na Slovensko to, že oznámim číslo strelca gólu a celý štadión zakričí jeho meno. Keď som to prvýkrát skúsil, dostal som za to môj prvý trest. Znel – za príliš silné a emotívne pôsobenie na divákov. Pol roka som dostal dištanc. Dnes je to už bežné,“ spomína si Sučko.

Ešte aj v dnešnej dobe ale existujú hranice, ktoré hlásateľ počas zápasu prekročiť nesmie.

„Divák musí cítiť, že je doma a ja musím tú domácu atmosféru vytvárať. Na druhej strane ale hlásenie v žiadnom prípade nemôže ponižovať súpera. Treba mať mieru, aj keď je pravda, že aj ja sa snažím divákov dostať do varu,“ priznáva.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš