Rodáčka z Nálepkova na Spiši je dôkazom toho, že svoje sny si treba plniť. Ona odjakživa snívala o tom, že raz bude v ruke držať svoju vlastnoručne napísanú knihu. A splnilo sa jej to. Dnes má JANA PRONSKÁ na konte kníh niekoľko a čitateľky, ktoré rady menia realitu za romantiku, nedočkavo vyhliadajú vždy ďalšiu a ďalšiu. Aj vďaka tomu je označovaná ako prvá dáma slovenskej ľúbostnej romance.
Ako sa vyštudovaná geologička dostane k písaniu kníh? Bolo to vo vás odjakživa, len sa to muselo predrať na povrch?
– Geológia bola pre mňa iba škola, ktorá nijako nemohla ovplyvniť to, čo vo mne, ako hovoríte, bolo odjakživa. Písala som dávno pred tým, písala som počas štúdií, písala aj potom, keď sme si s manželom založili rodinu a podnikanie, iba texty a príbehy sa mierne menili, od rozprávok a dobrodružných dielok som prešla k historickým a romantickým príbehom, ovplyvnená tým, čo som rada čítala...
Debutovali ste v roku 2008 Zlatníkovou chovanicou. Ešte si spomínate na to, ako táto prvotina vznikala?
– Pamätám si to dodnes a veľmi presne, pretože ten nápad a vnuknutie zmenili všetko. Zlatníkovu chovanicu som dopísala pár mesiacov po tom, ako sme s rodinou navštívili Ľubovniansky hrad, jeho nádhera a majestátnosť ma očarili a navyše v tom období múzeum vystavovalo korunovačné klenoty. Viem, že keď som vychádzala spod hradnej brány, príbeh šperkárky Arieny som mala v hlave a navyše, povedala som si – prečo nie? Prečo by som nemohla skúsiť napísať historickú romancu z nášho prostredia, z nášho hradu, veď o nič nejde... Bude to iba ďalší príbeh, ktorým vyplním svoj voľný čas medzi čítaním.
Cítili ste vtedy, že sa splnil váš sen a že to bude znamenať novú etapu vo vašom živote?
– Nie, nebrala som to tak, že sa niečo zmení, že môj život dostane iný smer. Iba sa mi splnil sen z detstva – držať v ruke svoju vlastnú knihu, v ktorej budú moje myšlienky, moje slová, môj príbeh.
Ten pocit však bol neopísateľný. Úžasný... Niečo, čo sa za jeden život nestáva dvakrát...
Tohto roku teda oslavujete 10 rokov na „knižnej scéne“. Akých to bolo 10 rokov? Čo bolo počas tejto desaťročnice najkrajšie a čo je pre spisovateľa v prvých rokoch najťažšie?
– Tých 10 rokov bolo nádherných a neopakovateľných. Prvá kniha, prvá beseda, prvé stretnutia so spisovateľmi, učila som sa, ako svoju tvorbu spropagovať, študovala som, objavovala, sama som niekedy s úžasom spoznávala niektoré fakty, o ktorých som netušila a aj to, aká je naša minulosť nádherná, koľko máme nezmapovaných hradov, zaniknutých pevností a rodov... Fascinuje ma to stále. A čo bolo najťažšie? Nemyslím si, že niečo bolo ťažké, ani jeden moment by som nemenila, lebo ak niečo robíte s láskou a potešením, všetko má zmysel a nepovažujete to za záťaž.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
