Silvester Lavrík: Som zo Spišského Štiavnika, nič lepšie sa mi prihodiť nemohlo

Niekoľko rokov učil na školách, bol riaditeľom Mestského divadla v Zlíne aj šéfredaktorom Rádia Devín, má niekto literárnych cien a na konte knihy pre dospelých aj deti. Pôsobil na mnohých miestach, no najmilší pre neho zostáva Spišský Štiavnik v okrese Poprad a rozvetvená rodina, ktorej sa tu občas podarí zísť v plnej zostave. Nebanuje, že vyrástol v malej obci pod Tatrami, naopak, Silvester Lavrík (54) je na to hrdý.

Pôvodom ste z obce Spišský Štiavnik, kedy ste sa odtiaľ odsťahovali ?

– V Štiavniku som sa narodil aj vyrástol. Ešte aj ako vysokoškolák som domov dochádzal pravidelne na víkendy a prázdniny, kým neprevládli študijné, športové a pracovné povinnosti, ktoré ma odviedli ďaleko. Takže som tam strávil celé detstvo a mladosť. Nádherné a inšpiratívne detstvo uprostred širokej rodiny, aj roky, ktoré ma sformovali tak, že za svoju jedinú pôvodnú identitu považujem identitu dedinského chlapca zo Spiša.

Máte tu stále rodinu? Navštevujete vôbec v súčasnosti Spišský Štiavnik?

– V Štiavniku stále žije mama a jej najstarší brat s podstatnou časťou svojej rodiny. Navštevujem ich rád, no nie tak často, ako by sa mi žiadalo. Ale pred niekoľkými týždňami sme mali veľmi pekné rodinné stretnutie, prišiel aj brat Martin z Vancouveru, sestra Silvia, ktorá žije v Poprade, poschádzali sa tety (mamine sestry) s rodinami, teda mojimi sesternicami a bratrancami (aj tie tam mali rodiny), ich deti, naše deti, deti ich detí, dokonca tam bolo aj jedno dieťa čakateľ, lebo neter Zuzana je tehotná. Bolo milo a veselo, veľa sa spomínalo, aj na tých, ktorí už s nami boli len v našich myšlienkach.

Aké sú vaše prvé spomienky viažuce sa k tomuto miestu?

– Tých prvých spomienok je veľa. Skúsim niektoré – letné popoludnie, dusno na skapanie, zrazu búrka. Ja som s mamou pri studni, pri takej s rumpálom. Sestra spí v dome cez ulicu, bola vtedy ešte bábätko. A ja som dostal strach, že ona sa bojí, tak som sa chcel vychytiť za ňou, ale mama sa bála, že keď budem pobehovať po ulici ako splašený zajac, udrie do mňa blesk. Nedal som si povedať, nuž som dostal na zadok. Mama plakala, ja som plakal, hrmelo, blýskalo sa, lialo, mokli sme a nariekali. Len sestra spala ako dudok a o žiadnej búrke ani nechyrovala. Iná spomienka – kováčska šmikňa a pred ňou starý otec podkúvajú koňa, ja ho držím za ohlávku. Starý tato (to boli mamin otec) na rebrináku – keď šiel záprah popred krčmu, sám od seba zastal; keď sa starý tato „zabudli“, kone odišli domov aj bez gazdu a my sme ich museli vypriahať. Stará mama Zuzana mútia maslo a my čakáme, kým sa okolo otvoru, v ktorom sa pohyboval piest „zbušky“ nahromadí smotana, zotierali sme ju doma kôrkou domáceho chleba. Otec ma učí zaväzovať šnúrky na topánkach, zatĺkať klince, robí pre mňa píšťalku... Viem, vyznieva to bukolicky, ale také bolo moje detstvo.

V ktorej časti obce ste bývali?

– Na Višnim koncu, f starim Ľavrikovcu... Bol to dom z nepálenej tehly, úzky a dlhý, v takom istom dvore, vzadu sa naňho napájali hospodárske budovy, na konci toho malebného vláčika hrdo stála latrína, ktorú sme dvakrát do roka natierali haseným vápnom a sedaciu dosku sme každú sobotu drhli „z diľofku“.

Chodili ste tu aj do školy?

– Po ôsmu triedu, po skončení základnej školy som začal navštevovať popradské gymnázium, vtedy bolo ešte len jedno a sídlilo v bývalom kláštore na nábreží rieky Poprad. Aj na to mám veľmi silné spomienky, so spolužiakmi sa stretávame aj viackrát do roka.

Ktoré miesta sú vaše najmilšie, ku ktorým sa vám viažu spomienky?

– Caly višňi koňec, mali jarek (mlynský náhon), veľki jarek (Hornád – od vyšného frudľa až po prielom v Slovenskom raji), Ličanske, Harby (aj s pivničkami), Mlaki, Medzijarki, Predňe Hľedžanske, Dzeliki, Medzihvori, Pod visokim brehom, Dubina, kašteľ... Mal som rád aj verandu starej fary obrátenú do veľkého sadu, pán farár Hudy nám, miništrantom, tam v sobotu popoludní sprístupňovali poklady päťstoročnej farskej knižnice a púšťali hudbu z gramoplatní.

Aj ste ako partia chlapcov občas čosi vyparatili?