VYSOKÉ TATRY. Dnes sa nám pri pohľade na správy plné vrážd a krvi zdá, aký je v súčasnosti svet zlý. Ani v minulosti to však nebolo inak.
Vraždám sa takmer pred sto rokmi nevyhol dokonca ani taký malebný kút našej krajiny, akým sú Vysoké Tatry.
Vraždy v Tatrách pred sto rokmi priamo súviseli so situáciou, ktorá nastala po prvej svetovej vojne.
Rozpadlo sa vtedy Rakúsko-Uhorsko a nahradilo ho viacero nových štátov, medzi nimi i Československo, ktorého súčasťou bolo aj Slovensko.
Neudialo sa to však bez krviprelievania a chaosu.
Aj v susednom Maďarsku vládol po prvej svetovej vojne chaos. Preto nebolo veľkým prekvapením, že sa tam v marci roku 1919 dostali k moci komunisti a vyhlásili Maďarskú republiku rád.
Onedlho vypukol vojenský konflikt medzi Maďarskom a Československom.
Spočiatku bolo úspešné československé vojsko, avšak zanedlho prešla do defenzívy maďarská Červená armáda. V priebehu niekoľkých týždňov obsadila značnú časť východného a južného Slovenska.
Na tomto území bola vyhlásená Slovenská republika rád, ktorá bola pod priamym vplyvom maďarského suseda.
Maďarskí komunisti tvrdili, že chcú takto vyviesť revolúciu aj na Slovensko. Nemej dôležitým cieľom však bola snaha Maďarov opäť začleniť do Uhorska územie Slovenska.
Na Slovensku s myšlienkami komunizmu vtedy sympatizovali mnohí robotníci najmä maďarskej a nemeckej národnosti a vítali preto ofenzívu maďarskej Červenej armády.
Radikálmi boli popradskí železničiari
Postup maďarskej armády aktivizoval aj všetky promaďarsky zmýšľajúce osoby v Poprade, najmä železničných zamestnancov.
Títo si vymieňali kuriérov s veliteľmi Červenej armády v Rožňave a Dobšinej.
Odtiaľ očakávali vpád do Popradskej kotliny, aby sa obranné oddiely československého vojska dostali v údolí Hornádu do obkľúčenia. Tajne zhromažďovali zbrane, náboje a výbušniny.
Na viacerých miestach narúšali telefonické spojenie, poškodzovali železničnú trať a vykonávali rôzne ďalšie sabotážne činy.
Po vražde sa ukryli do Teplického lesa
Organizátori týchto akcií sa 7. júna 1919 ukryli z obavy pred zatknutím československými orgánmi do Tatranskej Polianky.
Spolu s mladíkmi vo veku od sedemnásť do devätnásť rokov a s pozorovateľmi z tamojšej liečebne ich bolo dohromady dvadsaťšesť.
Vedúcim skupiny bol Eugen Richter. K dispozícii mali vojenské pušky, poľovnícke zbrane, revolvery, náboje, výbušniny a zásoby potravín vrátane značného množstva alkoholu.
Očakávali priblíženie sa maďarskej armády, ktorej chceli pomáhať v rýchlejšom postupe.
Z obavy pred prezradením a pod vplyvom alkoholu 10. júna 1919 zastrelili Karola Lebedu a Tomáša Šimičeka, ktorých jediným previnením bolo, že sa nachádzali v nesprávnom čase na nesprávnom mieste.
Následne ich mŕtvoly ukryli neďaleko miesta činu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
