Statočná východniarka: Bývať sama zvláda aj po štvornožky

STARÁ ĽUBOVŇA. Zaklopete na dvere a z druhej strany bytu vám otvorí usmievavé žieňa. K dverám sa dostane iba za pomoci rúk a kolien.

To, čo dokázala Stanka zo Starej Ľubovne môže byť inšpiráciou pre všetkých zdravotne znevýhodnených ľudí.

Viete si predstaviť, že by ste sa vedeli doma pohybovať iba po štvornožky?

Stanka Hudáčková je príkladom toho, že nikdy sa v živote netreba vzdávať.

Má ťažkú diagnózu, no napriek tomu neplače doma do vankúša. Stanka má od narodenia detskú mozgovú obrnu.

Ulicami mesta sa pohybuje iba vďaka invalidnému vozíku. Napriek tomu v sebe pred tromi rokmi našla silu a osamostatnila sa.

Býva v takzvanom tréningovom byte a ako sama hovorí, zo začiatku z bývania osamote mala strach.

„Nebolo mi všetko jedno, ale povedala som si, že to môžem skúsiť, veď za to nebijú,“ hovorí.

Pevná vôľa, správni ľudia

Stanka chcela aj iným, ale hlavne sebe dokázať, že aj hendikepovaný človek, ak chce, dokáže fungovať bez pomoci iných.

„Musí mať pevnú vôľu a správnych ľudí okolo seba, ktorí mu pomôžu naštartovať sa smerom vpred. Človek sa musí snažiť sám a musí dokázať to, že na to má,“ povedala.

Musíme dokázať opak

Kedysi bola aj ona odkázaná na pomoc iných. Po troch rokoch, čo žije sama, urobila až neuveriteľné pokroky.

Chodiac po štvornožky si dokáže sama povysávať, utrieť prach, vyžehliť oblečenie a dokonca jej problém dnes už nerobí ani uvariť si obed.

„Raz som sa stretla s jednou osobou, keď som išla na nákup a ona sa ma pýta, či si idem po obed. Vravím, že no nie, ja si idem urobiť nákup a navariť si. A ona mi hovorí: „A vy si varíte? Vy to viete?“ A ja jej na to so smiechom odpovedám, no nie, neviem, asi budem hladná. Ľudia sa čudujú, pretože automaticky, keď vidia hendikepovaného človeka tak si myslia, že nič nevie. My im práve musíme dokázať opak, že to vieme,“ vysvetľuje Stanka.

Škola života

Ľahké to ani zďaleka nemá. Veci, ktoré zdravým ľuďom trvajú pár minút, Stanku potrápia oveľa dlhšie.

Na všetko okolo seba musí vydať veľmi veľa energie.

Vstáva o šiestej ráno. Urobí si raňajky, potom ju čaká hygiena, oblečie sa a neuveríte kam smeruje.

„Do posilňovne. Potom prídem domov, niečo si navarím,“ dodáva Stanka.

Ak chcela sama fungovať, jednoducho sa všetko musela naučiť.

„Periem si sama, žehlím, upratujem. Je pravda, že neviem si umyť okná alebo utrieť prach na vysokej skrini. Ostatné ale zvládam. Je to ťažké, ale som vďačná, je to škola života,“ povedala.

Stanka: Prečo by som ich mala zaťažovať?

Keď si Stanka pred tromi rokmi preberala kľúče od tréningového bytu, viedlo ju k tomu aj vedomie, že jej rodičia tu nebudú navždy.

„Súrodencov mám mimo Slovenska, povedala som si, čo bude so mnou, kto sa o mňa postará? Mám to samozrejme sľúbené od rodiny, ale pokiaľ vládzem, prečo by som ich mala zaťažovať, oni majú svoju prácu a majú svoje rodiny. Prídu mi vždy pomôcť, ak potrebujem. Rodina je vždy prvoradá. Je to pilier života. Ale určite sú aj oni radi, že som ich odbremenila od toho, že mi nemusia už dnes sedieť za zadkom,“ zhodnotila.

Úradnícka fóbia

Paradoxom je, že keď sa do bytu nasťahovala, najväčší strach nemala z domácich prác či zo svojho života.

„Ja som mala najväčšiu fóbiu z úradov. Nebola som komunikatívna, bála som sa, čo mi povedia, ako budú na mňa zazerať, keď tam pôjdem. A z praktických vecí to bolo asi žehlenie a varenie. Keď som išla dať kurča do rúry, bála som sa, že sa oparím. Našla som si ale spôsob a už sa nebojím. Veď ak sa popálim, tak si dám ruku do studenej vody a je to. Neraz sa mi stalo, že som umývala podlahu a buchla som do vedra za mnou. Celé sa vylialo. Tak som mohla vytierať opäť. Ale vždy si jednoducho musí človek nájsť spôsob ako to urobiť. Stále mám pri sebe aj mobil, prinajhoršom si zavolám pomoc,“ hovorí.

Je na seba hrdá

Dnes je Stanka viac komunikatívnejšia, vie bojovať za svoje práva. Ak si chce niečo vybaviť, ide za tým hlava-nehlava. Jednoducho, začlenila sa do života a je samostatná.

„Treba mať pevnú vôľu a potom to ide o niečo ľahšie. Som na seba hrdá, akože naozaj mám byť na čo hrdá. Posunula som sa dopredu. Som šťastný človek, pretože mám slobodu, môžem niečo dokázať a byť sama sebe paňou. Nemusím sa nikomu podriaďovať, nemusím nikoho prosiť o niečo. Je to dobré.“