Svoj život zasvätil horám. Býval v Tatranskej Štrbe a ako zvedavé chlapča sa zamotal do húfu turistov, ktorí sa na vrchol chystali.
„Nikto si ma nevšímal, lebo si všetci mysleli, že k niekomu patrím,“ povedal. Až v sedle Váhy sa žalostivo rozplakal. „Nepatril som k nikomu a naraz som sa ocitol vo výške 2 400 metrov nad morom. Ľudia sa ma ujali a vzali ma naspäť,“ spomína si s úsmevom na svoje detské šibalstvo Švorc.
Vtedy akoby pre neho ako chlapca hory skončili.
Vnímal ich iba ako skaly za oknami.
Švorc: Na svojich pleciach som vyniesol 60-tisíc kíl
Jaroslav Švorc sa neskôr v Tatrách okrem dobrovoľného záchranárstva venoval aj vynáškam.
Chatárovi na Rysoch sa ponúkol sám.
Chata pod Rysmi sa Leninovou nikdy nestala Čítajte „Raz sme sa vracali z túry a stretli sme kamaráta, robil nosiča na Rysy. Mal dve plynové bomby a nejaké chleby na vrchu, v krabici. Každý sa za ním otočil ako za krásnou ženou, ešte sme si vtipy robili, že prečo sa za ním otáčajú, veď až taký krásny nie je, smiali sme sa. Oslovilo ma to. Prišiel som teda za chatárom Viktorom Beránkom, že by som si chcel skúsiť nejaké vynášky, dve, tri. Nakoniec z toho bolo 20 rokov a 60–tisíc kíl vynesených na Rysy,“ hovorí o začiatkoch Švorc.
Práve vynášky mu, na rozdiel od záchranárstva, priniesli množstvo humorných situácií.
Švorc vďaka nim vie, že v horách sa musí spoliehať iba sám na seba.
Ako hovorí, ak sa v horách dostane do problémov, nepomôže mu ani možnosť, že by poznal amerického prezidenta.
A práve preto nedovolil turistke zaviazať mu počas vynášky šnúrku na topánke. Vedel, že keby sa mu rozviazala a bol by sám, nevedel by si poradiť.
