V slovensko-poľskom pohraničí sú doma. A keď to týchto dedín zavítate, nasýtite všetky svoje zmysly. Gorali sú obyvatelia horských oblastí na Orave a Spiši, charakteristickí goralským nárečím a prevažne valašským folklórom. Približne takto ich definujú knihy. Čo sa však z nich zrejme nedozviete, je to, akí gorali v skutočnosti sú, akým poverám veria a na čo sú hrdí. Prezradila nám to Ždiarčanka a goralka Katarína Burgerová – štatutárna zástupkyňa múzea Ždiarsky dom.
Goralov formovali hory, v ktorých od nepamäti žijú a kde život nie je najľahší. Iste ich to zocelilo. Akí teda sú?
– Myslím, že ich hlavne ovplyvňovalo to prostredie. Z neho potom vychádza taká ich tvrdosť, ako typická povahová črta, a s tým spojená aj tvrdohlavosť. Samozrejme, myslím to všeobecne, nie každý je taký, hlavne dnes už takí nie sme. Ale na druhej strane sme aj priami, čo vnímam ako pozitívnu vlastnosť. Čo si gorali myslia, to povedia. Kdesi som tiež čítala, a myslím si, že je to do určitej miery pravda, že sme do istej miery xenofóbni a ťažko prijímame nové veci a cudzincov. Ale ľudia vravia, že keď sa k nám už dostanú, tak potom sme srdeční a pohostinní.
Čím sa kedysi vyznačoval život goralov?
– Žili v horskom prostredí. Slovo goral v poľštine znamená horal. To „G“ na začiatku vychádza z goralského nárečia. Má to teda poľský pôvod. Ale my nemáme radi, keď nám hovoria, že sme Poliaci, pretože nie sme. Základ goralov tkvie v tom, že väčšina obcí, povedala by som až 90 percent, vznikla na valašskom práve. Valasi boli pastieri, ľudia, ktorí žili slobodne, pretože na začiatku neplatili dane. Z toho všetko vyplýva. Preto máme aj zbojnícke piesne a piesne o slobode. Prvá písomná zmienka o Ždiari pochádza z konca 16. storočia, takže predpokladáme, že bol osídlený valachmi niekedy na jeho začiatku. Zrejme tu prišli preto, lebo tieto horské oblasti neboli osídlené a ani salašníctvo tu nebolo zaužívané. Nevedelo sa pracovať s ovcami ani spracovávať mlieko. Takže gorali priniesli túto kultúru salašníctva do celého Rakúsko-Uhorska.
Má goralská kultúra niečo, čo by sme nenašli nikde inde, niečo, na čo sú gorali hrdí?
– Myslím, že celková kultúra je jedinečná. Napríklad taká dynamickosť v kultúre, tiež odev, najmä náš ždiarsky, je výnimočný aj v porovnaní s inými obcami. Takisto nárečie a všetko, čo je s tým spojené. To sú také naše charakteristiky. Ale ako som už aj spomínala, keďže to prostredie bolo také tvrdé, zocelilo nás to na charaktere. Práve preto mnoho goralov, aj tých vo svete, dosiahlo v živote viac práve preto, lebo boli takí pevní.
Dodržiavajú sa ešte u vás niektoré typické zvyky a tradície?
– Máme tu dve obce, kde je naša kultúra stále dosť živá, a to Ždiar a Lendak. Čo sa týka odevov, v Ždiari máme stále prvé sväté prijímanie v krojoch. Detičky nenosia žiadne obleky alebo šaty. Je to pre nás úplne prirodzené. Keď sa napríklad mladí chcú zosobášiť, poslednú nedeľu pred svadbou ide do kostola celá svadobná družina, hlavne tí mladí a slobodní, oblečení do kroja. Momentálne už zopár rokov sledujem, že tento zvyk je ešte intenzívnejší, ako to bolo kedysi. A aj keď sú mladomanželia na svadbe oblečení v klasickom obleku a v bielych šatách, po polnoci sa zvyknú obliekať do krojov. Vtedy sa robí aj čepenie nevesty. Sú tu teda zvyky, ktoré sa robia stále. Aj na veľké sviatky sa v Ždiari chodí v kroji, dokonca mnoho mladých ľudí si tento tradičný odev necháva šiť. To sú také veci, ktoré sú pre nás prirodzené a ktoré ostali až doteraz.
Zachovalo sa aj niečo z ľudovej slovesnosti alebo z goralských povier?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
