SLOVENSKÝ RAJ. Michal Slivka sprístupňuje kartuziánsky kláštor na Skale útočišťa už od roku 1983.
Letanovský rodák tu v júli v spoločnosti 120 gratulantov oslávil svoju sedemdesiatku.
Najviac si váži pozdrav od pápeža.
Aj teraz na Kláštorisku pod vedením skúseného archeológa prebiehajú rekonštrukčné práce, pri ktorých pomáhajú dobrovoľníci z rôznych kútov Európy.
Za 35 rokov sa ich do prezenčnej listiny podpísalo 6-tisíc.
Aj v tomto roku na Kláštorisku pracuje trinásť saleziánskych skautov z Bratislavy.
Jeden natiera stánok, ďalší rúbu drevo, pripravujú dosky a dvaja čistia zemiaky do polievky na obed.
Popoludní ich čaká turistika, dnes asi uvidia Piecky.
„Kopal som tam, lebo ma zaujíma história. Páčilo sa mi, že som býval v prírode a bola tam výborná atmosféra,“ spomína na dni na Kláštorisku dobrovoľník Jozef Sukeník, ktorý tam pred pätnástimi rokmi aktívne strávil niekoľko dní.
„Mám odtiaľ pekné priateľstvá na celý život.“
Ora et labora
Na tomto mieste pôsobili v stredoveku rádoví mnísi – kartuziáni. Tí vnímali svoj kláštor ako obraz biblického raja – záhrady, v ktorej Boh a človek spolu prebývajú.
Po vyše 200-ročnom pôsobení nám zanechali odkaz, keď toto územie nazvali Rajom.
„Odkaz je jedinečný a všeobecný. Aby človek v ňom, tu na zemi, nachádzal seba samého a s úctou ním prechádzal, ďalej ho vytváral pre svoje vlastné uspokojenie a toto dedičstvo „uspokojenia“ odovzdával budúcim generáciám,“ píše v úvode v brožovanom sprievodcovi o Kláštorisku jej autor Michal Slivka.
Začiatky na Skale útočišťa
„V roku 1983 som pracoval v Archeologickom ústave SAV v Nitre a bol som vyslaný preskúmať valy, ktoré sa nachádzajú neďaleko Kláštoriska, za účelom výstavby murovanej turistickej chaty. Robili sme tam sondy, lebo sme vedeli, že tam bolo praveké osídlenie,“ spomína archeológ na začiatky svojho pôsobenia v Slovenskom raji.
Vtedy prešli aj do kláštora, ktorý ako-tak poznal, pretože bol miestny rodák.
„Nič tu nebolo vidno, bolo tu samé krovie a hlavne stromy. Jedine ten pahýľ z kostola trčal, keď sme dali dole to krovie. Všetko bolo pod zemou, aj celý kostol bol zasypaný. Miestni túto oblasť nevolali Kláštorisko, ale na Skalu.
Všetci chodili ku kaplnke, ktorá tu bola postavená koncom 15. storočia,“ upresňuje. Postupne sa im začal ukazovať kláštor.
„Až v treťom roku som sa aj ja zorientoval,“ priznáva.
Dnes už napríklad vedia, že stromy rastú vždy na murive.
Najväčší problém na začiatku spočíval v tom, že nevedeli, kde majú dávať sutinu a kde kameň, aby nebola sutina tam, kde budú ďalší rok kopať.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
