LEVOČA. Bol len tínedžer, keď do jeho života zasiahla najničivejšia zo všetkých – 2. svetová vojna a keď sa jeho životná cesta preplietla so životnými cestami asi štyridsiatich slovenských vojakov.
Rodák z Levoče Jozef Vaškeba má 91 rokov, ale viaceré momenty z vojnových čias má v živej pamäti.
Takým je i septembrový deň z roku 1944.
V tom čase už prebiehalo Slovenské národné povstanie proti vstupu nemeckého Wehrmachtu na územie vojnovej Slovenskej republiky. Začalo sa 29. augusta 1944.
V tom čase 16-ročný Jozef končil meštiansku školu v Levoči.
Popri tom vypomáhal ako obsluha maminej sestre, ktorá pracovala ako hostinská v Dravciach pri Levoči.
„Zastavili sa tam slovenskí vojaci na vojenských autách, posádka z Prešova. Mali zbrane, aj poľnú kuchyňu. Bolo ich asi 40, nemal som ich presne spočítaných. Mali sa dostať z Prešova do Martina. Začul som, ako sa o tom rozprávajú, tak som ich upozornil, že v Spišskom Štvrtku, čo je asi tri kilometre od Draviec, sú Nemci s guľometmi a likvidujú všetky autá, ktoré tadiaľ prejdú.“
Streľba ako dôkaz
Hovorí, že to sám viac ráz videl, keďže ako chlapec sa často pohyboval v lesoch.
Sústredili sa tam podľa neho dve nemecké guľometné hniezda, ktoré obsadili strategickú križovatku.
Veliteľ vojakov mu vraj nechcel veriť, a tak mu mladý chlapec ponúkol, že ho zoberie so sebou do lesa, aby odtiaľ všetko videl.
„Od Draviec išlo dole kopcom osobné auto a v tom momente sa strhla paľba, auto začalo horieť. Vyskočil z neho mladý chlap, ktorého zastrelili. Keď som to videl, slzy mi vypadli, takto nevinne zabiť človeka.“
Vaškeba ďalej opisuje, že sa po tomto výjave veliteľ zháčil, nevedel, ako ďalej. Dookola len opakoval, že musia postupovať. A tak im mladý chlapec poradil, aby nechali autá pri krčme a vybrali sa spolu s ním cez les.
„Zobral som ešte aj kamaráta a išli sme s nimi v noci do Abrahámoviec, aby sa odtiaľ dostali do Kežmarku a nemeckých vojakov sa tak pokúsili obísť.“
Sľúbil, že sa postará
Skupina putovala hore kopcom v tme asi desať kilometrov.
„Keď sme prišli do cieľového miesta, veliteľ mi povedal, že som zachránil všetky tieto životy. Poďakoval sa mi so slovami, že sa o mňa po vojne postará,“ spomína aj po rokoch s dojatím stále aktívny dôchodca.
Nevie, čo sa s veliteľom ani vojakmi stalo, nikdy viac o nich nepočul.
Kde sa v mladom chlapcovi vzal takýto nápad? K dobrému skutku ho nabádal učiteľ telesnej výchovy.
„Ak tam pôjdu nejaké autá, upozorni ich a nepusti ich tam, vravieval mi. On ma k tomu viedol.“
Dôkazy o tom Vaškeba nemá, prešlo už mnoho rokov a mladému chlapcovi v tej chvíli ani len na rozum neprišlo, na niečo také myslieť.
Hovorí však, že má svedka, ktorý doteraz žije v Dravciach.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
