POPRAD. V detstve túžil stať sa hokejovým útočníkom alebo futbalovým kanonierom. Nič z toho sa mu nepodarilo dosiahnuť. Našťastie.
Lebo nakoniec sa zaradil medzi najlepších československých hokejových brankárov a to v časoch, keď konkurencia na túto pozíciu bola nielen v reprezentácii, ale aj vo väčšine prvoligových mužstvách veľmi silná.
Vie o nej svoje aj Pavol Svitana, čerstvý jubilant – sedemdesiatnik, rodák spod Tatier.
Jeho snom bolo preháňať loptu na zelenom trávniku, ale ako chlapec z Matejoviec (teraz už súčasť Popradu) nemal ďaleko ani k hokejke i lyžiam.
Do hokejovej brány sa však dostal až ako 15-ročný, dovtedy sa snažil presadiť v útoku.
Až tréner Milan Grandtner objavil jeho brankársky talent. A tak o jeho ďalšom športovom osude bolo rozhodnuté.
Doma ešte stihol podieľať sa na zisku dorasteneckého majstra Slovenska a už ho čakala dvojročná povinná vojenčina.
Do niektorého z armádnych klubov sa nedostal, veď v porovnaní s futbalom ich nebolo veľa a prednosť dostávali tí, ktorí sa po základnej službe upísali armáde a stali sa z nich profesionálni vojaci.
Zlý začiatok, dobrý koniec
Narukoval teda do Českých Budejovíc, mal sa z neho stať tankista, alebo motostrelec a nezostávalo mu nič iné, len sa zmieriť s realitou.
Znamenalo to, že korčule si v podstate dva roky neobuje.
Na vojenčine však niekedy dochádzalo k takým prekvapeniam, o akých sa ani tým s najväčšou predstavivosťou ani nesnívalo.
Jedného dňa ho jednoducho prevelili k futbalistom Dukly Praha, tradične plnej na naše pomery slávnych hráčov.
Nelámal si nad tým hlavu, i tak by mu to nepomohlo, ale dostal sa aspoň do športového prostredia a tak si tamojšie podmienky užíval.
Samozrejme, vtedy ani jeden jediný raz nepomyslel na to, že by mohol aspoň sedieť na lavičke náhradníkov prvoligového tímu, alebo nastúpiť aspoň za rezervy.
Uvedomoval si, že došlo k nejakému skratu vo vojenskej byrokratickej mašinérii.
Po čase sa však našiel skutočný odborník, ktorý keď začul meno Svitana a že je z Popradu, tak presadil, aby ho čo najrýchlejšie prevelili do Jihlavy.
Stalo sa a ešte dokonca sa stihol podieľať na zisku v poradí tretieho z dvanástich titulov majstrov Československa, ktoré získali vojaci z českej Vysočiny.
Bolo to v ročníku 1968/69 a Svitanovými spoluhráčmi boli také osobnosti ako bratia Holíkovci, Suchý, Hrbatý, Klapáč, Augusta, Ebermann... Jednoducho, čo meno, to uznávaný pojem aj za hranicami ČSSR.
V bráne bol prvým mužom Marcel Sakáč, rodák z Levoče, ale do odchodu na vojenčinu hráč Popradu a tak si veľmi dobre rozumeli na ľade i mimo neho.
Po takomto úspechu a pripravovanom odchode do civilu si Svitana mohol vyberať z ponúk.
„Nechcel som zostať v armáde, takže Jihlava neprichádzala do úvahy. Chceli ma na Sparte, v Českých Budějoviciach i Košiciach. Nemusel som dlho rozmýšľať, jasne, že Košice dostali prednosť,“ spomína po rokoch jubilant.
Metropola východu sa vtedy nevedela hokeja nabažiť, veď v najvyššej čs. súťaži v roku 1969 vstupovala iba do šiesteho ročníka svojho pôsobenia v nej.
Na tie časy podmienky v hokejovom oddiely zásluhou materského podniku – Východoslovenských železiarní boli takmer ideálne.
Paľo Svitana však vedel, že jeho pozícia ako brankárskej dvojky zďaleka nebude taká vynikajúca.
Už pred príchodom sa musel uspokojiť s tým, že prioritnú pozíciu v bráne bude mať Jiří Holeček, ktorý Košiciam v roku 1964 pomohol vybojovať vytúžený postup medzi čs. elitu a odvtedy jeho výkonnosť neustále rástla.
Až tak, že od roku 1971 oficiálne patril medzi svetové brankárske hviezdy.
Svitana na svoju príležitosť stať sa konečne jednotkou čakal až do sezóny 1973/74 a objektívne možno povedať, že svojho slávneho predchodcu plne nahradil.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
