Liečil ľudí, no osudom sa mu stalo lietanie na čertovom voze

Červený kláštor je aj vďaka frátrovi Cypriánovi obľúbeným cieľom turistov.

Stojí uprostred krásnej prírody Pienin, pod Tromi korunami a na prvý pohľad vyzerá celkom nenápadne. Pravda je však taká, že Červený kláštor má za sebou bohatú históriu a pohnuté osudy.

Kláštor je od roku 1970 národnou kultúrnou pamiatkou, jeho história sa však datuje už od roku 1319, kedy magister Kokoš Berzeviczy daroval Lechnicu spišským kartuziánom zo Skaly (v súčasnosti Kláštorisko), aby si v blízkej Doline sv. Antona postavili kartuziánsky kláštor.

Okrem mohutných múrov na ňom postavili aj strechu s červenou krytinou a vďaka nej dostal aj meno – Červený kláštor.

Najskôr kartuziáni, potom kamaldulský rád

Jeho výstavba sa začala pravdepodobne po roku 1320 a rehoľa kartuziánov v ňom pôsobila do roku 1563, keď kláštor zrušil kráľ Ferdinand I.

Odvtedy patril pod majetok šľachtických rodín a až v roku 1711 sa zasa dostal do rúk mníšskeho rádu, tentoraz kamaldulského.

Členovia tejto rehole opravili kláštorné budovy v barokovom slohu, pristavili kostolnú vežu a zriadili pravdepodobne najstaršiu lekáreň na Slovensku.

Kamaldulský kláštor sa stal dôležitým kultúrnym a národným centrom regiónu. Zaslúžil sa o to najmä osvietenecký páter Romuald Hadbavný, s ktorým sa spája aj prvý preklad Svätého písma do slovenčiny z roku 1750.

Kamaldulský kláštor neskôr na základe rozhodnutia cisára Jozefa II. zrušili. Jeho dekrét v Červenom kláštore prečítali 24. apríla 1782, pričom v ten deň bolo v kláštore 17 rehoľníkov.

Architektonicky najvyspelejšou stavbou v Červenom kláštore je gotický Kostol sv. Antona pustovníka z konca 14. storočia, ktorý prešiel mohutnou barokovou prestavbou.

Vnútorné zariadenie pochádza z 18. storočia. Kláštorné budovy priliehajú ku kostolu zo severnej strany a v ich stavbe možno rozpoznať aj niektoré staršie gotické prvky.

Napríklad nástenné maľby z obdobia okolo roku 1520 spolu s neskorogotickou klenbou patria k najcennejším pozostatkom stredovekého kláštora.

Múdri muži v habitoch

Kartuziáni patrili k najprísnejším reholiam. Viedli asketický život a venovali sa hlavne odpisovaniu kníh.

Kamaldulskí mnísi, ktorí ich nahradili, síce tiež žili podobným prísne asketickým životom, no venovali sa aj hospodárstvu, včelárstvu, pestovaniu plodín, stromov i liečivých bylín.

Založili tiež lekáreň, ktorá sa preslávila aj za hranicami regiónu najmä v čase, kedy ju spravoval fráter Cyprián (1756 až 1775). Ten sa napokon stal legendou, ktorá sa s Červeným kláštorom neodmysliteľne spája.