Čím viac je človek nútený tráviť čas prikovaný k stoličke pri obrazovke počítača, tým viac mu srdce prahne po skutočnej a nefalšovanej divočine.
Niekomu úplne postačí krátka prechádzka na lúke za domom, inému nie je dosť ani celý deň v horách. A potom je tu špeciálna kategória dobrodruhov, ktorí neváhajú stráviť v prírode aj mesiac.
Medzi nich patrí aj rodák z Popradu, JOZEF VIKARSKÝ. Ak sa práve nevenuje marketingu a obchodu internetovej stránky, môžete ho stretnúť na bicykli, korčuliach či pri inom aktívnom športe.
Raz za čas sa zbalí a odcestuje na opačný koniec sveta. Toto leto sa rozhodol prejsť si pešo skoro celé Slovensko. Podľa neho však Cestu hrdinov SNP, tiahnucu sa z Dukly na Devín, zvládne každý. Teda každý, kto naozaj chce.
Prednedávnom ste absolvovali Cestu hrdinov SNP, najdlhšiu turistickú magistrálu na Slovensku.
Niektorí 770 kilometrov neprejdú ani za celý rok, iní by ísť pešo z jednej strany krajiny na druhú možno považovali tak trochu za bláznovstvo. Vy ste sa však rozhodli vzdať sa všetkého pohodlia domova a vyraziť na dlhú cestu cez hory a doliny. Čo vás k tomu viedlo?
- Asi viac dôvodov. To, že je to najdlhšia turistická trasa na Slovensku, bol jeden z nich, ale nie hlavný. Tých skoro 800 km, v skutočnosti to bolo so všetkými odbočkami, zachádzkami a nesprávnymi odbočeniami vyše 900, bola pre mňa výzva, taká hodená rukavica.
Vlastne som to tak v podvedomí plánoval už dlhšie. A keď som v apríli tohto roku, v rámci môjho občasného túlania sa po svete, prekročil stovku navštívených krajín, povedal som si, že takto „cez polčas“, keďže je na svete cca 200 krajín, by už bolo načase pozrieť si podrobnejšie aj rodnú vlasť. A ako sa dá urobiť lepšie, než prejsť si ju peši? To ma asi lákalo najviac.
Vidieť aj kúty Slovenska, kde som nikdy nebol a zároveň si takto na jeden šup pospájať pohoria, z ktorých väčšinu som už predtým navštívil, ale len vždy len jednotlivo.
A ešte som chcel tak trochu otestovať sám seba, či niečo také zvládnem.
Bola táto túra v takomto rozsahu pre vás prvá alebo ste niečo podobné absolvovali už aj v minulosti?
- Takáto dlhá bola prvá. Prešiel som predtým niekoľko viacdňových túr na Slovensku, na Novom Zélande, v USA a v Grónsku, ale maximum bolo tuším päť dní.
Ako na tento váš nápad reagovalo okolie? Rodina, priatelia, ľudia na samotnej trase Cesty hrdinov SNP?
- Rôzne. V práci sa nepotešili, otec ma sfúkol, že vymýšľam hlúposti ako štrnásťročný pubertiak, mama mala skoro mesiac protimedveďovskú pohotovosť a priateľka ma očami posúvala čo najbližšie k Devínu, len aby to rýchlo ušlo.
Ale v rámci priateľov ma väčšina chápala, mnohí z nich tiež veľa športujú a chodia do prírody, takže mi fandili.
No a ľudia po trase to brali tiež rôzne. Niektorí nechceli veriť, že niekto naozaj ide takú dlhú cestu peši a ešte sám, iní s obdivom priali šťastnú cestu. A boli aj takí ako ujo v záhrade kdesi ešte na východe, keď som si vypýtal nabrať vodu do fľaše.
Ten len pokrútil hlavou a povedal: „Vy... kašľi še na to a ic domu, ľepši daco na zahradze porobic a ňe glupociny vymyšľac.“
Cesta hrdinov SNP istotne nie je pre každého a dá poriadne zabrať. Mali ste pred ňou aj nejaké špeciálnu prípravu, či už psychickú, alebo fyzickú?
- Nemal som vôbec žiadnu špeciálnu prípravu. Snažím sa žiť aktívne, takže len tak pre radosť turistikujem, hrám futbal, občas skočím na bicykel, kolieskové korčule a pod. Ale nijako špeciálne som na na esenpéčku nepripravoval.
Aj preto si myslím, že je pre každého. Pre každého, kto naozaj chce. Nedali ju niektorí, ktorým chýbala skromnosť a pokora. No dobre, občas aj kondička. Naopak, stretol som takých, o ktorých by ste nikdy nepovedali, že to dajú a dali to. Viac je to v hlave a nejakej tej vôli, než vo svaloch.
Keď sa človek má vybrať sám do hôr na miesta, ktoré ani poriadne nepozná, zrejme by mal mať vypracovaný nejaký plán, kadiaľ bude kráčať a kde sa bude dať napiť, najesť či vyspať. Mali ste aj vy s nejakú konkrétnu predstavu, kde vás čo bude čakať, alebo ste šli do toho len tak “na blind”?
- Súhlasím. Mal by mať. Ja som nemal takmer nič. Okrem aplikácie v telefóne, ktorá ukazuje trasu. A zbytočne veľkého a ťažkého ruksaku.
Ale stretával som aj oveľa lepšie pripravených esenpéčkarov. Niektorí mali vypracovaný celý zošit – s otváracími hodinami minipotravín v jednotlivých dedinách a podobne. Klobúk dolu, ja som na také niečo nikdy nemal čas. A keby som mal, tak by som ho určite využil inak.
Všetko je už dnes na nete, takže som si pozeral veci trošku vopred, keď bolo treba a v podstate som nemal za celý čas žiadny problém, ktorý by bol spôsobený nedostatočnou prípravou v logistike.
Ale pomohlo mi napríklad, že ešte v prvý deň na Dukle mi jeden sympatický študentský párik dal odfotiť ich zoznam trasy, aj s poznámkami, kde sa dá spať a aké sú vzdialenosti medzi jednotlivými hríbikmi - turistickými smerovníkmi na „kľúčových“ miestach.
Celkovo som však aj po absolvovaní celej trasy zástancom takého voľného štýlu, lebo mi menej zväzoval nohy. Ak máte aj perfektný plán, za skoro mesiac je takmer nemožné ho dodržať. Stačí jeden deň zlého počasia alebo popoludňajšia búrka na hrebeni a celý plán zostáva len teóriou na papieri.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
