LEVOČA. Projekt Ústavu pamäti národa Oral history - Svedkovia z obdobia neslobody – má byť odkazom pre budúce generácie. Denník Korzár vybral osudy východniarov, ktorí si prežili útrapy režimu, ktorého pád sa začal pred 31 rokmi.
Partizán zastrelil partizána
Mária Repáková, rodená Neupauerová, sa narodila 11. marca 1931 v Levoči. Keďže jej otec pôsobil ako kostolník na Mariánskej hore v Levoči, dostala spolu so šiestimi súrodencami kresťanskú výchovu. Základy vzdelania získala v ženskom kláštore v Levoči.
Ako pätnásťročná bola svedkyňou vraždy partizána v horách pri Levoči, ktorého zabili jeho spolubojovníci kvôli peniazom.
„Frontová sestrička Červeného kríža ma poprosila, či by som ju nešla spolu s liekmi odprevadiť na Ruskinovský chodník a či to tam poznám. ,No, isteže poznám‘, som sa robila hrdinkou, že viem. Išli sme k prvému krížu, kde nás mali čakať partizáni, vojaci. Ale to bolo zle, lebo ja som mala ísť až k druhému, povyše bol ešte jeden kríž. Tak sme blúdili po lese, až sme prišli do Vinnej, kde sme zažili taký zážitok, ktorý mi bol ako mladému dievčaťu proti srsti. Partizáni tam boli takí opití, až jeden partizán zastrelil druhého partizána, otca mojej spolužiačky.“
Zmanipulovaný proces
Táto príhoda sa jej neskôr stala osudnou, keďže títo partizáni boli po vojne v miestnom vedení KSS. Bola falošne obvinená za účasť v takzvanej Levočskej vzbure, ktorá sa skončila uväznením 52 ľudí s neprimerane tvrdými trestmi.
„Zatvorili ma hneď poobede v nedeľu. Tam už bola kopa ľudí zatvorených v tej miestnosti a čakali sme až do polnoci, keď pre nás pristavili autobus. Smiešne mi bolo, bo som dosť vpredu sedela, že pred nami a aj po bokoch boli motorky so žandármi, ktoré išli s nami. A hovorím: ,Čo sa to robí?‘ A ľudia nás chceli vyslobodiť, preto žandár vravel, že posilnili stráž. Po polnoci sme prišli do Košíc a tam nič. Každý šiel do cely, na samotku. A také prične boli, to sa nedalo ležať. Lebo jedna doska hore, druhá dole, že ľahnúť si človek nemohol. Tak som len sedela a sme čakali. Morzeovkou sme zisťovali, kto kde je – kto z jednej strany, kto z druhej strany. No a ráno na výsluch. Ten bol každú hodinu alebo polhodinu.“
Po zmanipulovanom súdnom pojednávaní bola ako osemnásťročná 25. júna 1949 odsúdená na sedem rokov väzenia. V tomto procese bol odsúdený aj jej sedemnásťročný brat. Počas väzby ju často vypočúvali a za pomoci fyzických trestov ju aj prinútili podpísať priznania.
Rozhovor s Horákovou
Postupne prešla väzeniami v Košiciach, Ilave a Bratislave. Stretla sa v nich s viacerými známymi odsúdenými vtedajšieho režimu ako Viliam Žingora, Milada Horáková či Anton Tunega.
S českou právničkou, političkou a známou obeťou vykonštruovaného komunistického politického procesu Miladou Horákovou sa zoznámila v Ilave.
„Hovorila, že ona je z Čiech zdakade, ale nevie, kde teraz je, lebo je na samotke. Opýtala sa: ,A to tu tak môžete voľne chodiť?‘ A ja hovorím: ,Nie, ale mám boľavé nohy.‘ Hovorí: ,Ja vám dám topánky.‘ A ja hovorím: ,Ako to? Vy v čom budete?‘ ,Ja mám a mne už netreba. My sme odsúdení už na smrť.‘“
Cibuľa vo vreckovke
Neskôr Márii Repákovej trest zmiernili na päť rokov väzby a päť rokov prác. A ako to prebiehalo? Pred pojednávaním povedala dozorcovi, že nevie plakať, ako to má teda pred súdom urobiť. Ten jej prerezal napoly veľkú cibuľu, dal ju do vreckovky, ktorou si mala potierať oči, aby plakala.
„Dozorkyňa mi dala z Tisovho povrazu, čo ho obesili, taký kúsok, že pre šťastie. Od Židovky som dostala šaty, od cigánky topánky. No, ako strašidlo. Moja mama nebohá, tá hovorila: ,Ty hrozne vyzeráš.‘ ,Mne je to jedno. Kto ma tu pozná?‘ No a dali mi dva roky dole. Zo sedem rokov mi dali päť, ale päť rokov tábora k tomu.“
Život vo väzení bol náročný, ale ešte výraznejšie sa pripomenul počas sviatkov, akými boli i Vianoce.
„Tak každý začal plakať, každý spomínal. A ja som odlomila taký konár z jedle, lebo tam jedna pani Stanková zomrela, mala doživotie. Tak sme ju išli pochovať. No a tak reku si urobíme Vianoce. Tak sme odkladali z cukríkov pozlátka. Ale to ešte horšie bolo, lebo to pripomínalo.“
Dobrovoľne späť do väzenia
Po prepustení nastúpila do Hukostavu v Košiciach. Tam si mala odpracovať päť rokov nútených prác. Medzičasom sa vydala a mala dieťa, preto jej nakoniec trest odpadol. Avšak prepustením sa jej trápenia neskončili, pretože predstavitelia komunistického režimu jej znepríjemňovali život aj naďalej.
Na slobodu z bratislavskej väznice vyšla 16. januára. Smiala sa ona i dozorcovia, pretože po prepustení nevedela, kam v Bratislave ísť.
„Tak som sa vrátila naspäť. Som im hovorila: ,Nehnevajte sa, chlapci, ale ja neviem trafiť domov, kam mám isť?‘ Nevedela som, kde je stanica. Nikdy som v Bratislave nebola. Čo sme si všetko narozprávali vo väzení, že keď nás pustia, čo si všetko kúpime, čo si dáme... Ani peniaze mi nedali, nevrátili. Len toľko na cestu. Ani vôbec moje veci osobné, lebo zatvorili ma v júni a domov som išla v januári. Mi museli z domu poslať veci na zimu. Letné veci ostali v Bratislave alebo v Ilave, ja neviem kde. To som si nič domov nedoniesla. No a smiešne mi bolo, aj oni sa smiali, že sa im to ešte nestalo, že by dakoho pustili z väzenia a prišiel sa naspäť pýtať do väzenia, kam treba ísť.“
(Poznámka: Výpovede obetí totalitného režimu sú v plnom znení uverejnené na www.upn.gov.sk. Denník Korzár ich upravil pre redakčné potreby.)
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
