LETANOVCE. Rok čo rok si na Slovensku pripomíname 17. November, výročie Nežnej revolúcie, ktorá definitívne zmenila smerovanie nášho štátu od totality k demokracii.
Tí starší si pamätajú, ako sa žilo za neslobody, tí mladší sa musia uspokojiť s tým, čo im ponúka história. Akú hodnotu mal pre komunistický režim jednotlivec, ukazujú pohnuté príbehy, ktoré zaznamenal a spísal Ústav pamäti národa.
Zlo prichádzalo
Michal Slivka pochádza z Letanoviec na Spiši. Narodil sa v roku 1923 do desaťčlennej roľníckej rodiny. Jeho otec Ján Slivka odišiel začiatkom 20. storočia do Ameriky, kde pracoval ako baník. Po návrate na Slovensko kúpil za zarobené peniaze v Letanovciach pôdu, ktorú obrábal spolu so svojou manželkou Katarínou.
Protikomunistický postoj Michala Slivku sa začal formovať už v čase, keď navštevoval ľudovú školu a z rozprávania miestneho farára sa dopočul o hrôzach boľševického režimu v sovietskom Rusku.
V roku 1942 ukončil dvojročné štúdium na hospodárskej škole v Spišskej Novej Vsi. Uchopenie moci komunistickou stranou vo februári 1948 vnímal s obavami a strachom.
„Prišiel rok 1948. My sme už mali strach - tí, čo sme trošku už videli dopredu, sme mali strach už po fronte. Že to zlé ide na nás. Prišiel 48. rok a to už bol koniec. Koniec slobody, koniec práva, no a tak sa to začalo.“
Odpor k vládnucemu režimu v ňom vystupňovalo uväznenie jeho brata Jána, ktorý si odsedel päťročný trest vo väzniciach v Leopoldove a Ilave za to, že bol podľa obžaloby „verný prisluhovač Vatikánu“.
Násilné presviedčanie
Jednotné roľnícke družstvo bolo v Letanovciach založené v roku 1957. Michal Slivka však do neho nevstúpil ani po tom, ako sa ho o výhodách kolektívneho hospodárenia snažili presvedčiť násilným spôsobom.
„Mňa zobrali, bola taká čata, mňa zobrali za ruky, za nohy a ma zobrali na okres a tam ma držali tri dni a tri noci. Že mi až stŕpli. Tak psychicky napätý som bol. Tri dni a tri noci. Nepripustili ani deti ku mne a do mňa hučali, lebo sa im nepodarilo ma zlomiť.“
Michal Slivka pokračoval, že o ňom bolo známe, že vyštudoval hospodárske školy a na svojej pôde pracoval až do vyčerpania.
„Oni vedeli všetko o mne. Hovorili, že keď Slivka podpíše, celá dedina podpíše. Toto chceli - zlomiť, mňa chceli zlomiť. Keď videli, že som sa nepoddal, aj druhí sa držali. Tí lepší, výkonní roľníci. Tí, čo boli, čo zle gazdovali, tí naleteli, lebo sa lakomili, že im sľubovali - všetko budete mať dobre.“
Šesťkrát obvinený
Keď sa ho snažili dostať do družstva, spočiatku sa k nemu ostatní dedinčania správali dobre.
„Asi pätnástim urobili výkupy, zvieratá pobrali. Ale potom, ako už zlomili človeka, ako už podpísal, už bol ich človek. Čiže vnútorne ho zlomili a už potom začal ten človek, ten gazda chváliť. Tak to bolo a je. Aj teraz ešte počujete, že dobre bolo. Dobre bolo za komunizmu... Viackrát mi robili výkupy, pobrali mi hospodárske zvieratá. Nasilu mi pobrali, prišli, len kone mi nechali. Potom som si zasa nadobudol, som kúpil dajako a som sa snažil stále. Oni už potom videli, že nie, že so mnou sa to nedá. Potom už som aj nešiel voliť.“
V rámci hospodársko-technickej úpravy pôdy mu vymenili jeho pozemky za menej kvalitné, dobytok mu niekoľkokrát vzali, v 60. a 80. rokoch ho šesťkrát vyšetrovali a súdili za vykonštruované trestné činy na súdoch v Spišskej Novej Vsi a Košiciach.
„Keď už videli, po dobrom nie, tak vymýšľali, vykonštruovali na mňa trestné činy. Šesťkrát ma obvinili z trestného činu. Vyvrátil sa elektrický stĺp, prišli eštebáci, že ja som sabotáž robil. U suseda horelo, tak ma zavreli na 24 hodín v Novej Vsi takého zošokovaného.“
Tí istí sudcovia, iný režim
V 70. rokoch vylúčili jeho syna Michala Slivku zo 4. ročníka štúdia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Rovnaký osud ako syna postihol aj jeho dcéru, ktorú vylúčili tiež v 4. ročníku štúdia na ekonomickej škole.
Prišiel rok 1980, keď Michalovi Slivkovi násilne zbúrali stodolu.
„Manželka na schodoch plakala. Jej dvaja eštebáci strekli omamný plyn do úst. A ja som v izbe pred krížom, pred krížovou cestou som rozmýšľal. Potom ma ešte obvinili z trestného činu, ešte vtedy v 80. roku. Bránil som sa, tak ma obvinili. No a tí istí sudcovia, v 90. roku, tí istí sudcovia ma rehabilitovali tu, v Spišskej Novej Vsi.“
Ľudí, ktorí ho prenasledovali, dodnes stretáva v Spišskej Novej Vsi alebo v Letanovciach. „Keby len slovíčko povedali - Slivka, odpusť. Nič... Takže neviem, Bože, asi nevedeli, čo robia.“
Nebanuje, že sa postavil komunizmu
Keď ho šiesty raz obvinili z trestného činu, videl Michal Slivka v obžalobe prokurátorovo vyjadrenie, že má v dedine zlú povesť. Preto proti prokurátorovi vystúpil na súde.
„Ja žiadam trestné stíhanie na prokurátora, že ako sa opovážil mne špiniť môj charakter, moju česť! Ja som nikdy s ním, nikdy ani v krčme nepil, ani nekradol som s ním, s prokurátorom.“
V pokročilom veku a s podlomeným zdravím bol prinútený nájsť si zamestnanie ako skladník v Tatrasvite vo Svite pri Poprade.
Po páde komunistického režimu v roku 1989 začal súkromne hospodáriť na poli o výmere 2 hektáre, po niekoľkých rokoch však túto prácu kvôli pokročilému veku zanechal.
„Nakoniec by som ešte povedal - za toto všetko som ostal chudobný hmotne, ale duchovne som veľmi bohatý. Hmotne som zostal chudobný. Koľkí mi hovorili, že 'mal si sa prispôsobiť, bol by si mal toto, bol si mal toto...' No ja, keby som znova začal tak žiť, len tak by som robil, ako som robil. Ani kúštiček nebanujem, že som sa postavil proti komunizmu.“
(Poznámka: Výpovede obetí totalitného režimu sú v plnom znení uverejnené na www.upn.gov.sk. Denník Korzár ich redakčne upravil.)
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
