Rodiny s onkologickým pacientom najviac trápi nedostatok peňazí a pocit osamelosti

Vianoce sú obdobím, kedy sme štedrejší. Rozdávame nielen darčeky, ale aj viac úsmevov, lásky a pochopenia. Chceme sa podeliť nielen s blízkymi, ale aj s cudzími, ktorí nemajú toľko šťastia a spríjemniť im aspoň tento sviatočný čas. Tohto roku sa však v neľahkej životnej situácii ocitlo omnoho viac ľudí. Niektorým nákaza Covid-19 spôsobila zdravotné problémy, iným vzala príbuzných a pre pandémiu prišlo množstvo Slovákov o stály príjem či dokonca o prácu. Ako sa táto situácia odrazila na našom správaní? Máme ešte súcit s núdznymi? Alebo sa viac staráme o vlastné problémy? Podľa ĽUDMILY KOLESÁROVEJ, marketingovej manažérky Dobrého anjela, sú však práve takí ľudia často otvorení pomôcť a dať aj z toho mála, ktoré majú. V rozhovore tiež porozprávala, ako sviatky prežívajú rodiny, ktoré postihlo onkologické ochorenie a čo im okrem zdravia najviac chýba.

Pandémia ovplyvnila životy ľudí na celom svete, tých ťažko chorých však obzvlášť. Ako konkrétne zasiahla napríklad onkologických pacientov?

- Už v prvej vlne pandémie sme sa snažili zistiť, kde sú tie najväčšie zmeny v živote rodín, ktorých máme tritisíc. Rodiny sa naozaj obvolávali, aby sme zistili, kde sú problémy a či ich dokážeme aj nejako systémovo riešiť.

Tie aspekty sú dva, ale asi to platí na celú spoločnosť. Jeden je strach o život a zdravie a druhý je finančný problém. Väčšina ľudí u nás je odkázaná na príjem jedného člena rodiny, lebo jeden nepracuje - buď sa stará o choré dieťa, alebo je sám chorý. A keď v takom prípade príde druhý člen rodiny o príjem, čo sa naozaj v mnohých rodinách stalo, tak je to úplná katastrofa.

Mnohé rodiny sa snažili privyrobiť si napríklad brigádou, tie sú väčšinou v reštauráciách a pohostinstvách. A tie padli ako prvé, takže finančný dopad bol veľmi zlý. Zároveň sa rušili operácie. Keď človek čaká na termín, je celý vypätý, už aby to mal za sebou a zrazu mu to odložia aj o pol roka, spôsobuje to obrovské šoky a strach.

Ale na druhej strane sa objavil aj jeden zaujímavý prvok. Mnohí povedali: „My sa už celú dobu svojej choroby bojíme o zdravie a naučili sme sa s tým nejako fungovať. Takže toto už nie je strach navyše, keďže v ňom žijeme dlhodobo".

Koronavírus dal väčšine spoločnosti možnosť zakúsiť, čo znamená báť sa o svoj život, zdravie a ekonomickú situáciu. Sú podľa vás preto teraz ľudia empatickejší voči dlhodobo chorým či hendikepovaným?

- Pandémia určite spôsobila to, že sme dnes všetci na jednej lodi, a práve my zdraví si môžeme zažiť, ako takíto ľudia žijú. Aj sociálnu izoláciu. Keď si to vezmeme, aj 17 alebo 18-ročný mladý človek je zavretý tri roky v nemocničnej izbe a potom doma. Ale málo sa o tom hovorí. Nie každý precíti, že takto žijú ľudia roky. Ja si to dnes presne uvedomujem, lebo tu pracujem dlho.

Výrazným spôsobom utrpeli aj charitatívne organizácie. Zaznamenávajú veľké poklesy vyzbieraných finančných prostriedkov a podpory. Je to na jednej strane prirodzené, pretože mnohí ľudia, ktorí prispievali, prišli o príjem. Prišla neistota, že hoci dnes príjem majú, zajtra ho už mať nemusia. Ale podľa mňa každý, kto príjem má, si musí uvedomiť, že treba pomáhať ešte viac ako kedykoľvek predtým aj preto, lebo sám môže precítiť, aké je desivé žiť nekomfortný život v strachu o zdravie a ekonomickú situáciu.

Vianoce sú časom, kedy sa veľa hovorí práve o dobrých skutkoch a pomoci druhým. Na druhej strane by sa však pomáhať malo po celý rok. Ako to vnímate vy? Sú ľudia naozaj v predvianočnom čase náchylnejší byť štedrejší ako počas zvyšku roka?

- Nám do toho Vianoce naozaj zasahujú veľmi málo vzhľadom na čísla, s ktorými pracujeme. Ale prejaví sa to tým, že máme stres, lebo niekto chce deťom darovať desať mikulášskych balíčkov, niekto chce poslať do desiatich rodín darčeky. Pre nás je to pri počte tritisíc rodín veľa práce - musíme ich obvolať, získať súhlas na postúpenie adresy, takže takéto vianočné „zábavky” nám brzdia štandardné celoročné procesy, aby sme rodiny odservisovali správnym spôsobom. Na druhej strane sú z toho potom tie najkrajšie zážitky. Človek síce musí telefonovať alebo ísť niekam niečo odniesť, ale potom si uvedomí, že ten jeden zážitok ho ťahá najbližšie dva mesiace.

Sú medzi darcami aj takí, ktorí prispejú len čisto pred Vianocami?

- Áno, sú aj takí, ktorí prispievajú práve pred Vianocami, povedzme, aj desať rokov po sebe, napríklad z trinásteho platu alebo koncoročných odmien. A mnohé firmy, ktoré sme registrovali pred rokmi, pravidelne na Vianoce prispejú z tomboly alebo z nejakej charitatívnej akcie, ktorú majú v rámci vnútra firmy.

Ako vyzerajú sviatky v rodinách s ťažkou chorobou?

- Je veľmi dôležité, aby sa čo najviac ľudí dostalo z nemocnice domov. Postupne sa nemocnice nastavujú na to, že okolo sviatkov je napríklad na detských onkológiách čo najmenej pacientov. Ale pre tých, ktorí tam ostávajú, je to nesmierne ťažké. A dnes, keď sú zakázané návštevy, si to ani neviem predstaviť.

Pri iných rodinách, ktoré sú doma, je najdôležitejšie to, že sú spolu. Ekonomická situácia je naozaj ťažká, niekedy povedia, že ani nemajú na darčeky, ale často im na nich až tak veľmi nezáleží. Skôr preto, aby neboli sklamané malé deti, ktoré majú darčeky rady, sa snažíme k Vianociam dať príspevok.

Tiež sme každý rok robili a tentoraz prvýkrát nerobíme vianočný pobyt v horskom hoteli na Popradskom plese. Chatár tam zadarmo ubytovával sto ľudí na päť dní. Dostávali plnohodnotnú stravu, mali krásne izby aj štedrú večeru, stromček, program. Tento chatár je jeden úžasný človek, aj so svojím tímom, ktorý tam je celé sviatky. Pre ubytovaných to bola naozaj veľká vec, lebo spolu boli rovnaké rodiny s rovnakými problémami, medzi ktorými potom dlhodobo pretrvávajú kamarátstva. Dúfam, že budúci rok sa k tomu znovu vrátime.

Je zlá finančná situácia rodín s ťažkou chorobou tým najväčším problémom, ktorý ich trápi? Alebo len jeden z mnohých?

- Peniaze sú veľmi dôležité. Oni naozaj nemajú na nájom, na úhradu za vodu či elektrinu. A neexistuje, aby chorého človeka ešte odpojili od elektriny. Na druhej strane je tam aj istá spoločenská osamelosť a strata ľudskej dôstojnosti. Problémy sú naozaj obrovské a vážne. Asi v jednej tretine rodín, ktoré máme, je len jeden osamelý rodič, zväčša žena. Keď si predstavíme, že má rakovinu a doma dvoch tínedžerov, je náročné to celé zvládať a často im nemá kto pomôcť. Systémovo sa to veľmi ťažko rieši, ale stále hovorím, že by bolo ideálne, keby si každú jednu takúto rodinu v problémoch niekto adoptoval a pomáhal jej s úradmi alebo zbehol na nákup. Často stačí, aby to bol zručný človek, ktorý by poradil, kam treba ísť, čo vyrieši právnik, čo úrad. My sa snažíme, máme aj právnikov, ktorí pomáhajú, a nejaké veci vieme vyriešiť. Ale zároveň, keď nám niekto zavolá s tým, že by chcel nejakej rodine chodiť robiť nákupy, nás to brzdí v systéme, nemôžeme hľadať rodinu niekde v Hlohovci, ktorej by mohol robiť nákupy. Snažíme sa, ale je to ťažké. Takže osamelosť je druhý veľký problém.

Aj napriek týmto problémom sa medzi chudobnými či ťažko chorými nájdu ľudia pripravení otvoriť dvere pre ďalších, ktorí majú ešte menej ako oni. Je to z vašich skúseností častá situácia? Sú núdzni ochotnejší pomôcť ako tí, ktorí majú dostatok?

- Nemám na to dáta, ale emočne by som povedala, že to sedí. Naozaj veľmi veľa rodín je skromných, a preto si uvedomujú, aká je solidarita a pomoc dôležitá. Mnohé rodiny dostanú pomoc a potom samy prispievajú.

Nedávno som volala s paňou, ktorá je ťažká onkologická pacientka, manžel ju týral, musela sa okamžite odsťahovať s deťmi do podnájmu, aby mala pokoj, a celý čas sa ma snažila presvedčiť, že keď jej nájdem v okolí rodinu, ktorej by mohla pomáhať a povzbudiť ich, prípadne urobiť zbierku oblečenia, že by to urobila veľmi rada. A to nie je jediný prípad, kedy sa človek v problémoch snaží pomôcť iným.

Je vzácne vidieť takú dobročinnosť, keď mnohí toho majú veľa a nie sú ochotní vyjsť zo svojej komfortnej zóny a vidieť problémy iných.

- Áno, ale musím povedať, že poznám aj veľmi veľa bohatých a veľmi úspešných ľudí, ktorí každý deň rozmýšľajú, ako pomôcť. Dokonca ani na niektorých milionárov by som nepovedala nič zlé a viem, že sú to naozaj veľmi dobrí ľudia.

Vianoce sú časom zázrakov. Na tie asi musia veriť aj ťažko chorí ľudia.

- Súčasťou liečby rakoviny sú dve veci: depresia a viera v zázraky. Myslím si, že takmer každý pacient prechádza depresiou. Mnohí sú aj v psychologickej alebo psychiatrickej liečbe, čo je úplne prirodzené. Na druhej strane mnohí veria a nemusí to byť vôbec zázrak, lebo z rakoviny sa dá vyliečiť. Ale aj pri tých najťažších stavoch, kde to už nevyzerá dobre, kde už aj štatistika hovorí v ich neprospech, oni v zázraky veria. Keď sa na to za tie roky pozerám zhora, stále vidím zázraky.

Boli ste svedkom aj niečoho konkrétneho, čo považujete za zázrak?

- My sme svedkom zázrakov pravidelne. Jednak zázraky ľudského dobra, dejú sa tu naozaj neuveriteľné veci, keď ľudia darujú autá alebo aj to posledné, čo majú. Ale zároveň sú to aj zázraky medicínske. Pamätám si na jedno dievčatko, pri ktorom sme si už všetci hovorili, že to neprežije. Leukémiu mala druhýkrát, už sa jej rozpadávali črievka a bolo to naozaj veľmi, veľmi zlé. To bolo pred rokmi. Dnes je z nej zdravá stredoškoláčka a má sa dobre. Takže na zázraky veríme, zažívame ich každý deň.