Pôvodom Kežmarčanka ZUZANA HAGAROVÁ sa šachu začala venovať už na základnej škole. Spolu s bratmi ju k tomu priviedol ich otec, známy šachista Eduard Hagara. Medaily získavala ešte ako tínedžerka a Slovensko úspešne reprezentovala aj na európskych a svetových majstrovstvách. Je držiteľkou titulu ženskej medzinárodnej veľmajsterky a titulu medzinárodného majstra v kategórii mužov. Aktuálne žije v mestečku Ostrov na západe Čiech, kde sa popri práci programátorky v IT sektore venuje šachovému tréningu detí.
V rozhovore odhalila, čo je potrebné na to, aby sa z človeka stal dobrý šachista, prečo sú ženy v tejto hre pozitívne diskriminované a prečo s nimi muži neradi súperia. Prezradila tiež, čo si myslí o momentálne veľmi obľúbenej minisérii Dámsky gambit a nakoľko je v nej zobrazená skutočná tvár známej čierno-bielej hry.
Šachu sa venujete prakticky od detstva, váš otec Eduard Hagara je známy šachista, hre sa venujú aj vaši bratia. Aké boli vaše začiatky?
- Mňa aj mojich dvoch mladších bratov naučil hrať šach náš otec, ktorý viedol šachový krúžok v Kežmarku. Učil tam na gymnáziu matematiku a fyziku a okrem toho bol jeho veľkým koníčkom šach. Ja som sa k šachu dostala ako malé dieťa, pretože naši mali doma asi desať šachových súprav. S naším bratom Edom, možno ešte keď sme chodili do škôlky, sme sa s tými súpravami hrávali ako s panáčikmi a vymýšľali sme si detské hry. Ale so samotným šachom som sa zoznámila zhruba v prvej triede na základnej vo veku šesť-sedem rokov. To už som hrala aj s inými deťmi než len s bratom. Začala som chodiť na šachový krúžok.
Teda už od začiatku ste nemali problém pozháňať si druhého partnera na hru.
- Presne, máte pravdu. A to je, myslím si, veľmi dôležité, keď dieťa má s kým hrať. A navyše sme mali aj motiváciu vyhrať s naším ockom. Brat je odo mňa o dva roky mladší, takže sme neboli výkonnostne od seba ďaleko. Bola tam teda aj taká vzájomná motivácia. Okrem toho, hralo nás v tej dobe v Kežmarku pomerne veľa, mali sme silné žiacke družstvo, patrili sme k špičke Slovenska. Zaujímavé tiež bolo, že sme boli tri dievčatá v štvorčlennom družstve. V Kežmarku má ženský šach pomerne dobrú tradíciu. Aj v generácii predo mnou, dajme tomu v 80. rokoch, bola silnou šachistkou pani Margita Poľanová, ktorá bola dokonca aj majsterkou Československa. V tej dobe mali pritom Češky nad Slovenkami prevahu. Dievčenský šach bol v Kežmarku taký tradičný, povedala by som.
Iniciatíva naučiť sa hrať šach vyšla od vás, alebo vás k tomu priviedol otec?
- Myslím, že to bolo také prirodzené. Tým, že sme mali doma figúrky, keď som bola vo veku päť-šesť rokov, keď dieťa všetko objavuje a skúma, zaujímalo ma, ako sa hrá šach. Aj som videla, ako si ocko prehráva partie zo šachových kníh. Myslím, že to bol vplyv prostredia.
Keďže u vás sa šachu venuje celá rodina, mohli v tom hrať úlohu aj nejaké dedičné predpoklady?
- Nejaké predpoklady nutné sú, pretože zvedavosť je pre deti prirodzená, ale pokiaľ sa malé dieťa začne venovať šachu, alebo športu všeobecne, potom je veľmi dôležité, aby pociťovalo nejaký úspech. Inak by to pre mňa zostala iba taká spoločenská hra, ktorú si človek rád zahrá. Bez nadania sa nedá hrať šach súťažne.
Na rozdiel od klasických športov tu človek nemusí podávať fyzický výkon. Aké danosti teda musí mať ten, kto sa chce stať dobrým hráčom šachu? Je potrebné napríklad strategické myslenie či dobrá pamäť?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
