Nikola Žoldáková aj napriek úrazu, po ktorom prišla o ruku, absolvovala Strednú odbornú školu pedagogickú v Levoči a následne aj bakalársky stupeň v odbore predškolská elementárna pedagogika. „Nikdy som sa neutiahla do úzadia, vyplýva to z mojej povahy. Aj po škole som silou mocou všade posielala žiadosti a chcela som samej sebe dokázať, že sa zamestnám a nebudem sedieť doma na invalidnom dôchodku,“ opisuje Nikola, ktorá už šesť rokov učí na materskej škole v Spišskej Belej. V súčasnosti je na materskej dovolenke s druhou dcérou. V rozhovore priblížila jej prácu s deťmi i to, ako sa postupne uistila, že ju aj napriek svojmu hendikepu zvládne.
V treťom ročníku základnej školy ste prišli o ľavú ruku. Boli ste ešte len dieťa, ako si na to obdobie spomínate?
-Veľmi dobre si na to spomínam, bolo to na prelome deviatich až desiatich rokov. Bolo to ťažké obdobie pre celú rodinu, keďže mám ešte staršieho brata a mladšiu sestru a tí boli odkázaní na otca. Celý jeden rok bola mamka so mnou v Bratislave na onkológii. Celé to ťažké obdobie zvládala so mnou. Nebyť jej, bolo by to pre mňa oveľa ťažšie. Bola ťahač, aby sme to zvládli obidve. Patrí jej môj neskutočný obdiv, za čo jej veľmi ďakujem.
Ako sa vám to stalo?
-Boli sme v lese, varili sme guľáš a išla som oberať slivky zo stromu. Vyšplhala som sa hore, no pri schádzaní sa mi nešťastne zakliesnila noha do stromu. Teniska mi ostala zaseknutá a ja som letela dole. Bola to obyčajná zlomenina kľúčnej kosti, lenže behom mesiaca z nej narástol nádor. Musela som ísť do Bratislavy, kde to bolo potrebné riešiť operačne. Verdikt lekárov bol dva týždne života alebo amputácia ruky.
Ako ste sa s tým neskôr ako tínedžerka vyrovnávali?
-Mojou najväčšou oporou mi bola moja rodina. Nikdy som nepocítila, že ma berú ako dcéru s hendikepom. Snažili sa ma vnímať rovnako ako mojich súrodencov. Nemala som žiadne úľavy od domácich prác alebo nebolo prítomné žiadne nadržiavanie mojej osoby pri súrodeneckých konfliktoch. U nás doma neexistovali žiadne výnimky, ani čo sa týka učenia. Aj keď sa musím priznať, že v začiatkoch mojej choroby to bolo dosť namáhavé. Vynechala som štvrtý ročník, celý som ho strávila v nemocnici. V tom mi však pomáhala mamka. Snažila sa mi prepisovať veľa učiva, pretože aj počas piateho a šiesteho ročníka sme často chodili do nemocnice.
Po návrate do triedy ste necítili pocit odcudzenia?
-Nie, keď som nastúpila naspäť na základnú školu, všetci boli pripravení, že sa vráti iná Nika. Moja triedna učiteľka bola naša rodinná známa, chodila ma aj doučovať domov a určite spolužiakov na moju situáciu pripravila. Verím, že mi návrat späť do školy chcela aspoň o trochu uľahčiť.
Stretli ste sa niekedy v širšom okolí s predsudkami alebo s negatívnymi reakciami?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
