Rainerova útulňa, snehový betlehem a chatár Peter Petras patria neodmysliteľne k sebe už dlhé roky. Turisti sa vracajú na túto tatranskú chatu nielen kvôli typickému bylinkovému čaju, ale aj preto, aby sa osobne stretli a porozprávali so známym chatárom. Aj počas našej návštevy bolo cítiť rodinnú atmosféru, turisti sa s ním chceli neprestajne rozprávať a fotiť. Málokto však vie, že Peter Petras vo vnútri najstaršej tatranskej chaty ukrýva vzácne zberateľské kúsky.
V auguste tohto roku ste oslávili životné jubileum 75 rokov. V horách ste prežili veľkú časť svojho života. Aké boli vaše začiatky?
Do Tatier som začal chodiť ako do práce po skončení strednej školy. Kým moji kamaráti sa učili cez akademický týždeň na maturitu, ja som nebol pripustený k maturite kvôli reparátu z ruštiny.
V piatok sme sa rozlúčili so školou a v pondelok som už kráčal s prvou vynáškou na vtedajšiu Nálepkovu, dnes Zamkovského chatu. Moji dvaja bratia Jožo a Ivan vynášali náklad na Zbojnícku chatu, občas som za nimi chodil a mal som akú-takú predstavu o tom, čo nosenie je.
Moja prvá vynáška bola z Bilíkovej chaty na Nálepkovu chatu a dala mi poriadne zabrať. Mal som zle nabalený náklad, ktorý bol dosť ťažký na prvú vynášku, ale napokon som to zvládol, mal som iba 16 rokov. Moja predstava tatranskej romantiky rýchlo vyprchala a nastala realita. Keď som vyšiel hore s tým nákladom, chatár ho odvážil a povedal: No, dobrý si.
Do Tatier ma priviedol predovšetkým môj brat Jožo, ktorý bol starší o šesť rokov a robil na Zbojníckej chate. Bol mimoriadne odolný a silný, chatári si ho obľúbili, urobil aj vtedajší rekord, vyniesol veľkú 137-kilovú pec na Zbojníčku. Ja som sa vždy snažil napodobniť ho.
Boli chvíle, keď ste to chceli vzdať?
Keď ma vtedajší chatár na Nálepkovej chate Lulu poslal dole po vynášku a postavil ma pred 30-metrovú kopu koksu, tak som si pomyslel: Preboha, tak toto nezvládnem!
No zmieril som sa s tým, že je to moja práca. Naplnil som prvé vrece, položil na nosítka a vyniesol som hore. Tak, ako ubúdalo koksu a pribúdalo ho na Nálepkovej chate, tak som sa aj ja menil z chlapca na chlapa. Časom som sa naučil, ako presne naviazať materiál na nosítka, ako odpočívať, kde si dávať pozor, a postupne sa zo mňa stal nosič.
Rainerovu chatu spravujete od roku 1997. Ako vyzerala pred vaším príchodom? Je pravda, že dlhé roky chátrala?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
