TOMÁŠ ŠČUKA vyrastal v osade v Hrabušiciach. Na základnej škole mu hovorili Cigánče . Po nástupe na gymnázium v Košiciach zažil kultúrny šok. Po pol roku ho po príchode na vlakovú stanicu ešte stále naháňali skíni.

„Neraz sa mi stalo, že som ani nenasadol do električky, pretože ma naháňali. Toľkokrát som pred nimi behal aj päť kilometrov zo stanice. Teraz sa na tom smejem, ale vtedy s tým batohom nebolo ľahké dobehnúť na internát,“ hovorí s úsmevom.

Cieľom pre neho bola maturita. Potom chcel ísť pracovať. „Mnohí kamaráti už pracovali na stavbách, mali peniaze a zarábali. Ja som peniaze nemal, stále som študoval a nemohol som sa im rovnať, keď sme išli von,“ opisuje. Napokon vyštudoval sociálnu prácu na detašovanom pracovisku Univerzity Konštantína Filozofa v Spišskej Novej Vsi. Už tam postrehol, že sa k nemu správajú inak.

Dnes 33-ročný Tomáš pracuje na Úrade splnomocnenca vlády pre rómske komunity a koordinuje terénnych pracovníkov v rómskych komunitách Spišskej Novej Vsi.

Ešte nedávno, počas pandémie, ste pomáhali stovkám ľudí z rómskych komunít v Žehre, Krompachoch a Bystranoch zotrvať v izolovanej karanténe. Aká je v súčasnosti hlavná náplň vašej práce?

- Momentálne riešime pomoc ukrajinským utečencom. V Dolnom Smokovci sme už mali 75 Rómov z Ukrajiny, ktorí utiekli pred vojnou. Dennodenne sme pomáhali v Spišskej katolíckej charite s oblečením, hygienou či prípravou jedla. Hľadali sme aj darcov, ktorí by utečencom pomohli. Nakoniec sa nám dokonca podarilo prepraviť ukrajinských Rómov, prevažne matky s deťmi, do azylového centra v Mníchove či v Berlíne, kde už mali svojich rodinných príslušníkov a sami tam chceli ísť.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Rómsky študent z Levoče: Bratia do mňa dobiedzali, že ako učiteľ nezarobím Čítajte 

Čiže Rómovia z Ukrajiny na Slovensku prevažne ostať nechcú, ale idú do ďalších krajín?

- Áno, niektorí išli aj do Budapešti. Mali sme tu však aj mladých 17-ročných chalanov, ktorí išli naspäť na Ukrajinu. Máme dvoch, ktorí sa takto vrátili.

Prečo išli naspäť na Ukrajinu?

- Jeden chalan tam mal mamu, ktorá mu stále vyvolávala. Duševne na tom nie je najlepšie a mal o ňu strach. Prosil nás, aby sme mu pomohli vrátiť sa naspäť na Ukrajinu, pretože sa o ňu musí postarať. Takých prípadov je viac. Mali sme tu aj chalana, ktorý mal pri sebe doklady všetkých z rodiny. Musel sa kvôli tomu vrátiť, pretože tam nevedeli bez dokladov existovať.

Z akých miest chodia Ukrajinci, s ktorými ste komunikovali?

- Najčastejšie priamo z Užhorodu alebo z okolia.

Aký je ich život na Ukrajine?

- Žije sa tam ťažko. Na Ukrajine je chudoba a Rómovia sú tým ovplyvnení ešte viac. Viacerí z ich mali svoje domovy, utekajú pred vojnou. Majú z nej neskutočný strach. Keď som sa ich pýtal, ako sa im tam žije, niektorí hovorili, že dobre, iným zase nie najlepšie. Záleží to aj od pracovných príležitostí. Medzi Rómkami boli aj také, ktoré robili upratovačky na školách či v nemocniciach. Mali dobre nastavený život a museli utiecť pred vojnou. Niektorí ale nemali prácu a fungovali na miestnom sociálnom systéme.

Je príchod rómskych utečencov z Ukrajiny už stabilizovaný?

- Vojna stále trvá. Nevieme to dopredu predpokladať.

Možno aj teraz, ako sa rozprávame, prešlo cez hranicu ďalších tisíc ukrajinských Rómov. Pokiaľ majú možnosť, tak utekajú. Na Ukrajine sú však aj dediny a mestá, z ktorých sa ľudia nemôžu dostať preč. Osobne očakávam, že príliv ukrajinských utečencov ešte bude trvať.

Teraz je vaša bežná koordinačná práca terénnych pracovníkov skôr v úzadí?

- Stále som s nimi denne v kontakte. V súčasnosti chodíme aj na hranice, kde pomáhame všetkým dobrovoľníkom.

Ako konkrétne pomáhajú terénni pracovnici v slovenských rómskych osadách?

- Rómovia nie sú homogénnou skupinou. Môžeme o nich hovoriť ako o jednom celku, ktorý má zaužívané isté kultúrne vzorce, ale nie každá rómska osada alebo Rómovia žijúci v nej sú rovnakí. Máme vonkajšie znaky, ktorú sú rovnaké pre všetkých, a to je farba pleti a jazyk. V niektorých komunitách sú podmienky pre život naozaj zlé. Snažíme sa im preto pomáhať tak, aby nepadali hlbšie do sociálnej priepasti. Pomáhame napríklad finančne, s exekúciami, v oblasti vzdelávania, v komunikácii so starostami či so školami, alebo aj prostredníctvom komunitných centier, kde sa môžu neformálne vzdelávať.

Vy ste vyrastali v Hrabušiciach priamo v osade?

- Áno, vyrastal som priamo v osade, v neúplnej rodine. Mama ma vychovávala so starými rodičmi sama. Mám ešte dvoch bratov. Nebolo to ľahké. Rómska osada nie je pre vývoj rómskeho chlapca či dievčaťa ničím pozitívnym. Nepôsobí to dobre na vedomostný, intelektuálny, osobnostný či kultúrny vývoj. V živote som ale stretol veľa dobrých ľudí, no nešlo by to, keby som sa v nejakom období nespamätal a nepovedal si, že vzdelanie je cesta.

Mali ste obdobie, keď nebola vaša cesta za vzdelaním úplne jasná?

- Jasné, hlavne v puberte, keď som bol medzi kamarátmi jediný, ktorý študoval. Mnohí už pracovali na stavbách, mali peniaze a zarábali. Ja som peniaze nemal, stále som študoval a nemohol som sa im rovnať, keď sme išli von. Spomedzi mojej skupiny som bol najchudobnejší. Moji kamaráti mi to nedávali najavo, ale cítil som sa tak. Mal som obdobie, keď som chcel nechať školu, ísť na stavbu a pracovať. Uvedomil som sa však a ostal som študovať. Bez motivácie mojich spolužiakov na gymnáziu alebo učiteľov, ktorí mi hovorili, že na to mám, by to nešlo. Najmä riaditeľka na gymnáziu mi prízvukovala, že mám na to doštudovať a zmaturovať. Držal som sa toho.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Učiteľka: Mnohí mi hovoria, že učiť Rómov nemá zmysel (rozhovor) Čítajte 

Ste jediný so súrodencov s vysokoškolským vzdelaním. Ako to bolo doma vnímané, mali ste tam podporu?

- Obeta v podobe toho, že moji bratia nešli študovať, bola neskutočná. Išli pracovať, aby som mal na školu, internát, jedlo, aby som mal niečo na seba. To je znak toho, že v našej rodine má vzdelanie veľký význam. Každý môj úspech, či už ukončenie ročníka alebo maturitu, brali ako aj ich vlastný. Nielen mama, ale aj bratia. Po tých rokoch, kedy už máme každý vlastné rodiny a bývame vo svojom, oslavovali so mnou napríklad malý doktorát. Aj keď som im povedal, že vzdelanie už beriem ako bežnú súčasť môjho pracovného života, tak to brali ako úspech.

Nebola tam možnosť, aby aj oni študovali?

- Bolo to ťažké, keďže sme boli bez otca a nemali sme hlavný príjem. Boli sme odkázaní na sociálnu pomoc štátu, čakali sme na prídavky, ktoré dostávala mama. Tým, že mala troch chalanov, ktorí potrebujú jesť či obliecť sa, to bolo ťažké. Ani neviem, ako prišlo k tomu, že pôjdem študovať ja. Možno samotní bratia to tak cítili tým, že som nastúpil na gymnázium. Oni išli pracovať, za čo im veľmi pekne ďakujem a snažím sa im to vynahradiť aj tak, že vzdelávam ich deti a snažím sa byť pre ne príkladom.

Vám sa podarilo vymaniť z kruhu generačnej chudoby v osadách, kde sa deťom často nedarí pripravovať do školy, pretože tam rodiny riešia iné existenčné problémy. Vy ste mali doma na učenie priestor?

- Rómska osada v Hrabušiciach nie je úplne typická osada. Rómovia v podstate bývajú na určitej úrovni, majú nejaký štandard kvality a takto to je už niekoľko rokov. Ja som nebýval v chatrči, ale v starom murovanom dome. Moja mama a starí rodičia dbali na to, aby tam bolo čisto. Od 12 rokov sme už v dome mali plyn, vodu aj kanalizáciu. Mali sme aj kúrenie, nemuseli sme sa trápiť s drevom. Mali sme tri izby plus kuchyňu, čiže to nebolo vôbec také strašné, ako to vyzerá v nejakých chatrčiach v rómskych osadách. Mal som na učenie priestor a keď som išiel na gymnázium do Košíc, tak som bol celý čas na internáte.

Kde žijete teraz?

- Žijem v Hrabušiciach. Kúpil som aj s manželkou dom v nerómskej časti na hypotéku. Nebývame v rómskej osade, ale nie preto, že som nechcel, ale nebol tam na to priestor.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Dávame prácu Ukrajincom, potenciál Rómov nevyužívame, vraví splnomocnenec Hero Čítajte 

Nedávno bol v Hrabušiciach splnomocnenec pre rómske komunity Ján Hero. Počas jeho návštevy obce sa hovorilo najmä o tom, že miestne deti dochádzku do školy flákajú. Ako sa vy na to pozeráte, pomáhajú terénni pracovníci aj s dochádzkou?

- Samotná terénna sociálna práca sa vykonáva v prirodzenom prostredí Rómov, čiže prvotné poradenstvo prebieha priamo v ich domácnostiach. Tu veľmi záleží na tom, aký šikovný je sociálny pracovník, ako vie ovplyvniť zmýšľanie rodiny dieťaťa, aby chodilo do školy. Takto však vedia pomáhať aj priamo obce. Vedia, že dochádzka do miestnej školy je zlá a čo pre to robia, aby sa to zlepšilo? V akej podobe participujú obce na zlepšení situácie? Pre mňa osobne sa tu vynára viacero otázok, najmä či je naozaj dobre len povrchovo pomenovať veci a tam skončiť, alebo ísť do hĺbky problému a riešiť to. A následne v akej podobe. Samotná terénna sociálna práca nie je len o pozorovaní, ale aj rozprávaní. Pozorovaním si spravím úsudok, ale rozhovorom ho môžem zmeniť. Musíme však brať do úvahy aj to, že samotná pandémia priniesla novú kultúru v dochádzke do školy.

Je možno problémom aj dvojzmenná prevádzka škôl v obciach na Spiši?

- Tam, kde je potrebné, to byť musí, ale tam, kde to netreba, to treba eliminovať. Momentálne na Slovensku existujú výzvy cez eurofondy, kedy obce majú tento nástroj v rukách a vedia eliminovať dvojzmennú prevádzku a nastaviť to tak, aby všetky deti chodili riadne ráno do školy. Na to nie som kompetentný, ale štát a obce na to môžu využiť eurofondy.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Do školy ako do továrne. Na popoludňajšiu zmenu chodí takmer 6000 detí Čítajte 

Vráťme sa ešte k vášmu vzdelaniu. Počúvali ste počas štúdií kvôli vašej etnicite, že školu nedokončíte, boli voči vašej osobe nejaké výhrady?

- Stalo sa mi to ešte na základnej škole v Hrabušiciach. Keď som si podal prihlášku na gymnázium, učiteľky na chodbe ma raz zastavili a povedali mi: „Cigánče, na gymnázium si si dal prihlášku?“ Vtedy som na nich pozeral, že o čom to rozprávajú.

Tie učiteľky vás aj učili?

- V deviatom ročníku ma už neučili, ale v minulosti áno. Hovorili mi vtedy, čo zo mňa bude, čo chcem robiť na gymnáziu, že tam spravím hanbu. Viete, akú silu mi to dalo? Vnútorne ma to nabudilo a povedal som si, že im to ukážem. Keby som ich teraz stretol, tak by som im za to poďakoval. Vlastne ma povzbudili a kvôli nim som vysokoškolsky vzdelaný človek (smiech). Teda aj kvôli nim.

Viem si predstaviť, že niektorých rómskych žiakov môžu takéto komentáre priamo od učiteľov odradiť a demotivovať.

- Áno, nehovoriac o tom, že som sa veľakrát stretol napríklad s tým, že som bol vyhodený z reštaurácie len preto, že som Róm. Alebo ma niekde kvôli tomu nepustili. Stáva sa mi to aj teraz. Naposledy som bol niekde na služobnej ceste a po vstupe do reštaurácie sa ma čašník opýtal, čo chcem. Očakával by som, že mi povie najprv dobrý deň. Aj moje kolegyne zažili, že keď som s nimi sedel pri stole, neprišli nás obslúžiť. Hovoril som im, že keby som vstal a odišiel, určite by za nimi obsluha hneď prišla. Bohužiaľ, Slovensko ešte nevyrástlo a stále vníma Róma ako niečo zlé, čo škodí spoločnosti. Normálni, múdri, sčítaní ľudia to tak nevnímajú, ale ľudia, ktorí žijú odmalička v bubline, si to nesú aj do dospelosti. Ide aj o výchovu. Veľakrát som počul mamičku s dieťaťom na ulici, ktoré bolo nespokojné a ona sa mu vyhrážala, nech počúva, lebo zavolá Cigáňa a zoberie ho preč. Cigáň má vo výchove svoje miesto, ale je to zlé miesto, odstrašujúce. U nás sa hovorí, že zavolám čertovi. Mám však veľa kamarátov z radu Nerómov, ktorí si nedovolia niečo také povedať. Ale sú ľudia, ktorí do štandardnej výchovy svojho dieťaťa dávajú Cigáňa ako niečo odstrašujúce.

Na gymnázium ste sa vtedy hlásili ako jediný Róm z triedy?

- Boli sme zmiešaná trieda. Rómovia išli na stredné odborné učilištia, teda za murára či elektrikára. Ja som bol z Rómov sám, ktorý išiel na gymnázium do Košíc.

Aké to potom pre vás bolo ocitnúť sa v Košiciach?

- Pravdupovediac, dostal som tam kultúrny šok. Naozaj trvalo dlho, kým som sa tam adaptoval. Po pol roku má ešte stále naháňali po príchode na vlakovú stanicu skíni. V nedeľu, najmä v zimnom období, keď bola skoro tma, som prichádzal do Košíc vlakom. Neraz sa mi stalo, že som ani nenasadol do električky, pretože ma naháňali. Toľkokrát som behal aj päť kilometrov zo stanice. Teraz sa na tom smejem, ale vtedy to s tým batohom nebolo ľahké dobehnúť na internát. Bitku som, chvalabohu, nedostal ani raz.

Na vysokú školu ste potom išli študovať sociálnu prácu. Bolo vo vás stále, že chcete pomáhať ľuďom, alebo ste premýšľali aj nad iným odborom?

-Priznám sa, že na gymnáziu som uvažoval len o tom, že skončím maturitu. To bolo všetko. Už maturita bola pre mňa niečo veľké. Potom som chcel ísť do práce. Na vysokú školu som ísť nechcel, pretože som bol stále bez peňazí. Riaditeľka gymnázia sa však so mnou stále rozprávala a tlačila ma do toho, či už viem, kam pôjdem na vysokú školu. Stále som sa jej vyhýbal a nakoniec si ma zavolala počas vyučovacej hodiny do riaditeľne s tým, že si už mám definitívne vybrať vysokú školu. Povedal som jej, že sa mi už nechce cestovať, že mám toho za posledné štyri roky dosť. Vedela aj o problémoch so skínmi, hovoril som jej to. Reagovala, že som vydržal štyri roky, učím sa dobre a bola by škoda, ak by som na vysokú školu nešiel. Sama mi našla detašované pracovisko Univerzity Konštantína Filozofa v Spišskej Novej Vsi a štúdium sociálnej práce. Hovoril som jej, nech ma do toho netlačí a že už nechcem ísť do školy. Na gymnáziu som totiž stále býval v rómskej osade. Nakoniec ma presvedčila a zo svojho vrecka zaplatila prihlášku na vysokú školu. Stálo to 800 slovenských korún. Povedala mi len, kam sa mám podpísať. Bol som nešťastný, ani doma som nikomu nič nepovedal.

Kedy sa to dozvedeli?

- Po maturite som išiel na brigádu do Bratislavy na stavbu. Vtedy mi volala mama s tým, že prišiel papier z vysokej školy v Nitre a že som prijatý. Niekedy začiatkom septembra bol zápis. Mama mi stále vyvolávala, no ja som na zápis veľmi nechcel ísť. Potom som sa tam pozeral na ľudí okolo mňa a hovoril som si, že sa zase musím učiť. Mal som z toho veľký strach.

Mali ste na vysokej škole spolužiakov Rómov?

- Áno, bola tam Rómka, ktorá so mnou vyštudovala bakalára a potom už nešla ďalej. V ďalších ročníkoch boli takisto Rómovia. Učila ma tam napríklad docentka Jurina Rusnáková, súčasná riaditeľka Ústavu romologických štúdií Fakulty sociálnych vied a zdravotníctva UKF či eurospolanec Peter Pollák. Na vysokej škole som si naplno uvedomil, že aj ja mám na to získať takéto vzdelanie.

Tam ste už pravdepodobne nepočúvali to, čo od učiteliek na základnej škole.

- Nie, to už bola vysoká škola. Už ani na gymnáziu sa to neobjavovalo, to bolo asi moje najlepšie obdobie. Boli tam veľmi ústretoví učitelia a venovali mi veľa pozornosti. Po škole si so mnou niekedy učiteľka slovenčiny sadla a naozaj mi venovala čas. Bolo to pomyselné obdobie, ktoré ma sformulovalo do podoby človeka, ktorým som dnes.

Hovoríte o sebe ako o príklade toho, že ste vďaka vzdelaniu dostali možnosť žiť lepšie. Je to podľa vás tá cesta, ako sa vymaniť z tej generačnej chudoby?

- Pre mňa osobne je vzdelanie najdôležitejšia cesta, po ktorej dokážeme kráčať. Hovorím dokážeme, pretože nie každý sa na to podnieti. Ja som mal v živote šťastie na ľudí, ktorí vo mne niečo videli. Už počas vysokej školy som vnímal zmenu postoja k mojej osobe. Tým, že som išiel hlbšie do problematiky sociálnej práce, ale aj psychológie, práva či pedagogiky, tak som v sebe stále dokázal meniť nazeranie na svet okolo. Keď som začal meniť názory na rôzne témy, tak som začal meniť aj vystupovanie. To celé ma zmenilo do tej podoby, že som bol schopný uchádzať sa o miesto na Úrade splnomocnenca vlády pre rómske komunity. Tým, že som mal iné zamestnanie ako na stavbe, skôr atypické pre chalana z rómskej osady, som si mohol zabezpečiť bývanie, s čím súvisí aj kvalita života. Aj manželka vyštudovala vysokú školu, pracuje ako učiteľka v materskej škole. Veľmi silno cítim, že bez vzdelania by som určite nebol tam, kde som teraz. Ešte raz prízvukujem, že vzdelanie je najdôležitejšia vec v živote. Rómom vie ukázať lepší smer.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš