Korzár logo Korzár Spiš
Štvrtok, 26. máj, 2022 | Meniny má Dušan

Sestra Letícia z Ukrajiny: Napriek utrpeniu vidím zázraky

Cítime sa ako v raji, vraveli jej utečenci.

Sestra Letícia z Kongregácie sestier Božského Vykupiteľa v Spišskej Novej Vsi pomáhala na hranici s Ukrajinou štyri dni. (Zdroj: Archív s. L.)

Pochádza z mesta Žitomir, ležiaceho približne 140 kilometrov západne od Kyjeva. Spolu so sestrou z rodnej krajiny odišli už dávnejšie, no rodičia i starí rodičia na Ukrajine zostali. Keď vypukla vojna a na Slovensko začali prúdiť davy utečencov, zavolali ju na hranice, aby pomohla s prekladom. Kým sa zhovárala s ostatnými a slúžila im, mysľou bola stále s rodinou dúfajúc, že sa im napriek ťažkostiam a zdravotným problémom podarí dostať na Slovensko. „Medzi tým všetkým, čo sa deje, sú aj chvíle nádeje,” hovorí sestra Letícia z Kongregácie sestier Božského Vykupiteľa zo Spišskej Novej Vsi.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ako dlho ste pôsobili na slovensko-ukrajinskej hranici?

- Prišla som tretieho marca a bola som tam štyri dni. Bola som v Ubli, no nie priamo na hranici, ale v kultúrnom dome, v stanovom mestečku, kde boli umiestnení prichádzajúci utečenci.

SkryťVypnúť reklamu

Pôsobili ste tam ako prekladateľka. Čo konkrétne ste mali na starosti?

- Bola som pripojená k českým dobrovoľníkom, ktorí riadili logistiku, teda prepravu Ukrajincov najprv na Slovensko a do Čiech, potom len do Čiech. Keď prichádzali ľudia, čo tam chceli ísť, pomáhala som im pri rozhovoroch pri registrácii. Alebo keď sa našlo auto, pomáhala som im dohodnúť čas a miesto stretnutia. To však bolo na začiatku, neskôr sa situácia zmenila. Keď prišli viacerí prekladatelia z Čiech, už som nebola pri dobrovoľníkoch taká potrebná. Potom som sa snažila vnímať všetko, čo treba. Napríklad keď niekto prišiel sám a potreboval odniesť kufor, keď bolo treba niekoho privítať, dať jesť, alebo bol niekto stratený, prípadne sa potreboval porozprávať. S ľuďmi som sa rozprávala aj v kultúrnom dome. Boli tam ležadlá a utečenci tam boli umiestnení, kým čakali na odvoz alebo nejaké ďalšie pokračovanie v ceste.

SkryťVypnúť reklamu

Pri tých rozhovoroch ste si museli vypočuť množstvo životných príbehov. Utkvel vám niektorý v mysli?

- Hneď v prvý deň prišli matka s dcérou z Kyjeva. Cestovali veľmi dlho, asi osem dní a boli veľmi unavené a hladné. Stále plakali a boli v napätí, že sú v cudzej krajine. To bolo pre ne asi najťažšie. Na druhý deň sa chceli dostať do Poľska. Cítila som, že ich nemôžem nechať len tak v spoločnom priestore, a tak som hľadala možnosť vybaviť im ubytovanie v Snine. Nakoniec ich vzali a mohli sa normálne umyť, najesť, oddýchnuť si. A keď na ďalší deň prišli, veľmi sa tešili a boli vďačné. Doteraz som s nimi v kontakte. Veľmi ocenili, že sa k nim pristupovalo tak ľudsky. Aj v Snine ich tak prijali.

Nevedeli prijať, že už nemajú domov, že sa už nemajú kam vrátiť.

A spomínam si ešte na jednu rodinu, ktorá utekala z Boroďanky pri Kyjeve. Bol to starší manželský pár, mali na sebe len jeden sveter, so sebou nejakú igelitku a nič iné. Boli stratení a celý čas plakali, hlavne žena to prežívala emotívne. Nevedeli prijať, že už nemajú domov, že sa už nemajú kam vrátiť. No keď sa zabezpečili ich potreby, potom sa už trošku upokojili. Každý večer, keď sme sa ešte s dvoma rehoľnými sestrami vracali do Sniny na ubytovňu, sa nám po ceste vynárali príbehy všetkých ľudí, s ktorými sme sa stretli a vo svojich modlitbách sme ich odovzdávali Bohu, aby ich ochraňoval a viedol.

Dočítajte tento článok
s predplatným Korzar.sk.
Predplatné si môžete kedykoľvek zrušiť.
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Už ste čítali?

SME.sk Minúta Najčítanejšie
SkryťZatvoriť reklamu