Architekt RASTISLAV UDŽAN sa vo svojej práci venuje aj obhajobe industriálnych pamiatok Slovenska, ktoré ostali po roku 1989 často ponechané osudu. Aj napriek tomu sú podľa neho na Slovensku také, ktorých obnova stojí za povšimnutie.
„Je to však veľmi neuchopené a založené na čiastkových iniciatívach. Nemá to žiadny systém, napríklad že by pamiatkari zverejnili tisíc najohrozenejších stavieb Slovenska. Z tohto nápadu vás vysmejú,“ opisuje.
Podľa neho pritom máme asi tisíc ohrozených stavieb a každou slabšou zimou ich viac a viac degraduje a mizne.
V rozhovore tiež hovorí o tom:
- čo sa stalo s industriálnou architektúrou Slovenska počas socializmu
- ako môžeme znova využiť chátrajúce objekty
- čo robia s industriálnymi objektmi Česi
- aký je postoj štátu k zachovaniu industriálnej architektúry
Prečo by sme sa podľa vás mali zaujímať o industriálne pamiatky, teda rôzne továrne, fabriky či cukrovary, ktoré fungovali ešte počas socializmu?
- Je to v DNA národa, ľudí, ktorí žijú na určitom území. Na RTVS vysielajú dokumentárny seriál Tiene ruín, ktorý ukazuje tieto objekty z pohľadu nostalgickej spomienky zväčša bývalých zamestnancov. Okrem toho, že ľudia prišli do týchto oblastí, kde sú dnes už industriálne pamiatky, zväčša za prácou v konkrétnej fabrike, tak sa tam už aj oženili, vydali, zapustili korene.
Práca v továrňach bola ťažká, nebezpečná, technologicky náročná, ale poskytovala určitú náplň života. Prišiel rok 1989 a Mečiarovou privatizáciou 99 percent týchto objektov zhaslo. Ostali uzavreté, predali sa a rozkradli. Je veľmi dôležité o tom hovoriť, lebo generácia, ktorá tam pracovala, pomaly odchádza. Ale je chvályhodné, že na to reflektuje mladá generácia, napríklad projekt Čierne diery. Aj keď to nerobia pod odbornou záštitou, spôsob, akým k tomu pristupujú, má veľký efekt.
Štát predal pamiatku súkromníkovi, ten ďalšiemu a zas je na predaj. Oveľa drahšie Čítajte O čo presne sa snažíte vy?
- Poukázať na to, že tieto objekty sú v neskutočne zlom stave, v zlých majetkových pomeroch a verejnosť sa o ne nezaujíma. Samozrejme, ekonomicky vyžadujú oveľa viac ako bežné stavby, no sú našou identitou a bez nich hmotnú kultúru a dobový odkaz v dnešnom svete nebudeme vedieť vytvoriť. Sú to síce ruiny, žiaľ, ak nie je v záujme spoločnosti ich zachrániť, tak je potrebné aspoň o nich hovoriť a poukazovať na ich význam.
Na prednáškach poukazujem na to, že niektoré z nich, napríklad Solivar v Prešove, je pekne opravený, no taký Gemer je oblasť, kde sú tieto pamiatky veľmi nedocenené. Mali by sme o nich informovať verejne aj v propagačných materiáloch, aj keď sú v zlom stave. Nikto neprezentuje pamiatku, ktorá chátra. Oblastné organizácie, kraje, mestské zastupiteľstvá, informačné centrá prezentujú len objekty, ktoré sú podľa ich meradla „tie reprezentatívne“, často importované a bez lokálneho kontextu.
Ak by sme to začlenili do spoločenského diania, väčšina z týchto objektov zanikla po revolúcii a odvtedy chátrajú?
- Najcennejšie priemyselné objekty na Slovensku sú skôr prvorepublikové a mnohé vznikali ešte za Rakúsko-Uhorska. Počas industrializácie ostali väčšinou len časti starých podnikov alebo sa zbúrali a postavili sa nové haly priemyselných podnikov. Táto výstavba bola riadená. Aj napriek tomu je potrebné sa venovať ich povedomiu a záchrane. Napríklad v prípade bratislavskej Cvernovky bola polemika, či ju zbúrať alebo adaptovať. Nakoniec ju úplne obnovili. Je tam cítiť prítomnosť miesta, starého areálu, no doplnili to novotvarmi, aby to plnilo funkčnosť celej zóny. Je to správna kombinácia.
Tieto industriálne objekty majú často status národnej kultúrnej pamiatky. Môže byť aj preto ich obnova komplikovanejšia a súkromníci sa do toho odmietajú púšťať?
- Pamiatkarov obhajujem, je ich však málo a so zviazanými kompetenciami. Na druhej strane majú často nejednoznačné a medzi sebou aj protichodné vyhlásenia. Na Slovensku je len veľmi málo pamiatok, kde pri obnove vznikol konsenzus, a teda investor naplnil svoje očakávania a pamiatkari zachovali, čo chceli zachovať. V mnohých prípadoch pri obnove platí, že má osvieteného investora, komunitu ľudí alebo akademickú podporu cez témy študentských zadaní. Samosprávy a kraje sa pomaly z tejto letargie tiež prebúdzajú a uvedomujú si hodnoty týchto stavieb. Mentálne v tejto oblasti sme však na tom zle.
Ako to myslíte?
- Keď som prišiel v roku 2018 do Banskej Bystrice, búral sa tam areál Slovenky. Bola to bývalá odevná fabrika, krásna baťovská architektúra. Prezentovali to tak, že zmizne ďalší strašiak Banskej Bystrice. Tieto hrubé prívlastky sú neakceptovateľné. Priemyselné objekty by sa mali chrániť a adaptovať. Ich architektúra je dispozične veľmi variabilná. Viete to upraviť na kancelárie, rezidenčné štvrte, funkčné areály. Sú to objemovo veľké stavby, dobré a efektívne typologicky riešené. Areál Slovenky však zbúrali a prezentujú to ako skvelé riešenie. Prešlo päť rokov a je tam obrovská stavebná jama. A takýchto príkladov je mnoho.
Štyri roky fotil ľudí a pamiatky na Gemeri: Človek má problém sa tam najesť či ubytovať Čítajte Ale aj na Slovensku sú už veci, ktoré stoja za povšimnutie, no je to veľmi neuchopené a založené na čiastkových iniciatívach. Nemá to žiadny systém, napríklad, že by pamiatkari zverejnili tisíc najohrozenejších stavieb Slovenska. Z tohto nápadu vás vysmejú. Pritom tu je tých tisíc ohrozených stavieb a každou slabšou zimou viac a viac ich degraduje a mizne. Objekty nemajú strechy, interiér vlhne a padajú ako domček z karát. Ich hodnotná záchrana je už na Slovensku stratená. Západná kultúra však nikdy nebude mať záujem o niečo, čo nevychádza z histórie a tradície. A nikoho nezaujmete tým, že budete interpretovať históriu nejakým pseudo návrhom.
Často sú tieto budovy v odľahlých regiónoch, napríklad na Gemeri huta Etelka či Štefanská huta. Vedie k nim však často komplikovaná cesta, viackrát zaznelo, že z Košíc či z Prešova je to tam ďalej ako do Bratislavy. Myslíte si, že niekde by ich oživenie mohlo pomôcť mestu a turizmu?
- Určite, no každý vám povie, že na to nie sú peniaze. Sú, ale nie sú v dobrých rukách a správne rozdelené. A určite sú peniaze na to, aby sa o nich aspoň rozprávalo, aj keď sú v zlom stave. V oblasti Šariša či Spiša je napríklad veľmi silná koncentrácia kaštieľov. Niektoré sú v dobrom stave, iné sa predali a sú v súkromných rukách. S niektorými sa nič nedeje, no sú aj také, kde sa robia rôzne podujatia.
Desať rokov som žil v zahraničí, kde medzi týmito pamiatkami funguje istá kontinuita. Tu mi to chýba. Ak by jedna dedinka vedela o druhej, že je tam kaštieľ, a nejako by to prepojili a prezentovali oblastnej organizácii cestovného ruchu, určite by to pomohlo. Aby sa minimálne vedelo, kde sú tieto objekty. Aj autentickosť toho miesta je zaujímavá. Stačí, aby to bolo určitým spôsobom dostupné. Postupne by sme zároveň vedeli vzdelávať ľudí o histórii tých miest.
Ako si s tým poradili v zahraničí?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
