Štvrťstoročie prežil v Paríži, pred pár rokmi sa definitívne vrátil na Spiš, ktorý pokladá za svoj domov.
Uznávaný fotograf PETER ŽUPNÍK (1961), levočský rodák, nedávno vystúpil na proteste v Spišskej Novej Vsi, lebo nechce stáť uprostred ako väčšina ľudí.
Odmala ho fascinovala otcova tmavá komora, na štúdiá na pražskej filmovej a televíznej fakulte Akadémie múzických umení sa dostal na druhý pokus. Stál pri zrode združenia Slovenská nová vlna. Do fotiek kreslil a maľoval, búral hranice fotografie tematicky aj obsahovo. „Hľadal som si svoju cestu a našiel som ju alebo ona si našla mňa,“ hovorí.
„Mením veci. Oslovujú ma a vďaka predstavivosti ich pretváram na svoj obraz,“ opisuje princíp svojej práce. Fotografovaním oltára Majstra Pavla sa mu splnil detský sen, priznáva však, že sa mu na lešení roztriasli ruky i kolená. Aktuálne v Galérii mesta Levoča vystavuje veľkoformátové fotografie, medzi inými aj koláč v rúre, ktorý „odhmotnil“ a poslal do vesmíru.
Dnes je spoločnosť rozdelená. Treba sa pridať na jednu alebo druhú stranu, nedá sa stáť „uprostred“. Vy ste svoj postoj vyjadrili účasťou na proteste v Spišskej Novej Vsi. Prečo ste vystúpili?
Išiel som tam preto, lebo podľa mňa veľa ľudí stojí práve uprostred a nerobí absolútne nič. Napísal som si tak trochu „literárny“ text. V ostatnom čase pociťujem pokrivenú dobu, v ktorej som vyrastal, a nerád by som to zažil znova: privilegované strany, papalášstvo a celý systém, ktorý tu už bol, sa akoby znovu vracia.
Je to až absurdné. Nikdy som si nemyslel, že sa to vráti. Aj keď je to v inom kabáte, inak postrihané a zošité, fazóna je tá istá. Preto som s tým išiel von. Ľudia nie sú naučení niečo povedať, vyjadriť sa. Možno niekomu dodám odvahu. Je na každom z nás, či chce alebo nechce vystúpiť. Nepovažujem sa za exponovaného človeka, ak je však človek trocha známy a povie niečo, čo má hlavu a pätu, zarezonuje to oveľa viac v spoločnosti, ako keby mlčal.
V dnešnom svete môžu umelci, citliví, vnímaví a „mysliaci“ ľudia prežiť len tak, že majú „druhý“ svet. Máte ho aj vy? Kde?
Mám ho už dosť dlho. Zistil som, že v tom priamom skutočnom svete neviem veľmi fungovať. Môj druhý svet je tvorba, hľadanie, vytváranie a finalizácia diela, sledovanie tvorby iných umelcov, pozretie si dobrého filmu, počúvanie hudby, vecí, ktoré vo mne rezonujú.
Zo súčasného sveta sa dnes v podstate uniknúť nedá, sme zviazaní všetkými možnými modernými technológiami a prinútení, aby sme naň reagovali. Únik je nemožný, iba ak by sme odišli niekam na lazy a odstrihli sa úplne od všetkých systémov, možno by sa nám to podarilo. Ale asi nie nadlho.
Čo vám v slovenskej realite, nielen kultúrnej, najviac prekáža?
Nie je to len slovenské špecifikum, ale celosvetové. Ľudia sú zahltení povinnosťami a nechcú vnímať to podstatné. U nás na Slovensku väčšina ľudí ignoruje, respektíve nechce vidieť a počuť, čo sa deje v politickom živote na tom našom malom slovenskom piesočku, úplne miniatúrnom v porovnaní so svetom.
Trpí akousi slepotou a hluchotou. Neangažovanosť, necitlivosť, nechuť k niečomu sa vyjadrovať, šak dajak budze, je to panské huncútstvo - toto je u nás zaužívané. Vo Francúzsku to bolo presne naopak. Keď sa tam ľuďom niečo nepáčilo a zistili, že ich niečo ohrozí, ihneď vyšli do ulíc. Videli sme to teraz na poľnohospodároch, tam sú oveľa tvrdšie strety s vládnou mocou ako u nás.
Do Francúzska ste odišli v polovici 90. rokov minulého storočia. Žili ste tam 25 rokov, vrátili ste sa pred niekoľkými rokmi. Boli ste v šoku?
Nie, udržiaval som stály kontakt so Slovenskom, neodišiel som do Austrálie ani Ameriky. S celou rodinou sme každý rok prichádzali na Slovensko k rodičom minimálne dvakrát. Neprerušil som kontakt ani so Slovenskom a v podstate ani s Československom.
Mal som fázy, že som po polročnej absencii videl zmeny, z mečiarizmu som nemal dobrý pocit, sledoval som ho „zboku“, vtedy ešte nebol rozbehnutý internet tak ako teraz a informácií bolo oveľa menej. Neemigroval som do Francúzska, v mojom prípade išlo o jednoduchý životný príbeh, ktorý vyústil do toho, že som sa tam zrazu ocitol. Možno som tam v prvej chvíli ani nechcel ísť, lebo som vtedy žil v Prahe a začalo sa mi celkom dariť. Nevedel som po francúzsky. Bol to pre mňa ťažší začiatok.
Ako veľmi sa od vášho definitívneho návratu Slovensko zmenilo?
Krajina urobila obrovský skok dopredu ako celok. Všetko bolo zanedbané. Západná Európa bola oveľa ďalej, vďaka systému, ktorý u nás panoval, sa nič nerozvíjalo. Boli sme 20 aj 30 rokov pozadu.
Mentalita ľudí sa však veľmi nezmenila. Nádej je v mladých ľuďoch, že sa začnú viac ozývať a riešiť problémy. Vidím, že v politickom spektre sú ľudia, ktorí sa vedia lepšie vyjadrovať a pomenovať veci pravými menami. Sú tam však aj ľudia, ktorí do politiky vôbec nepatria.

V štyristokilometrovej krajine nemáme diaľnicu z východu na západ, to je katastrofa. Nedá sa ani pochopiť, ako je to možné, kde sa peniaze na ňu stratili. Sú tu veci, ktoré neuveriteľne „drhnú“ a pre vonkajšieho človeka sú nepochopiteľné.
Na druhej strane vzťahy medzi ľuďmi sú u nás zatiaľ lepšie. Počas štúdií som sa dostal na Západ a až pri návrate sem som videl ten priepastný rozdiel a pochopil to zverstvo, ako sme tu boli kompletne zabrzdení a všetko bolo pod diktátom Moskvy. Potom nastúpila trhová ekonomika, divý kapitalizmus aj s negatívnymi vecami a všetko sa zrýchlilo.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš