Vyše tridsať rokov pracuje v oblasti výroby audiovizuálnych diel, v pozíciách autora reklamných spotov, organizátora rôznych eventov, koncertov, pomocného režiséra, produkčného a producenta, naposledy dokumentárneho filmu Tretí koniec palice, ktorý vlani na Medzinárodnom filmovom festivale dokumentárnych filmov v Jihlave získal cenu za najlepší film z krajín V4.
JURAJ BALÁŽ (58) zo Spišskej Novej Vsi stál za organizáciou protivládnych protestov v meste. „Museli sme zobudiť nespokojných Spišiakov,“ zdôrazňuje. Sám sa charakterizuje ako „nekonečný Don Quijote a nespokojný človek“.
Nemá rád krivdu a nespravodlivosť. „Pre mňa je zviera lepší človek. Kto nemá rád zvieratá, mal by sa nad sebou zamyslieť, pretože je to najkratšia cesta k tomu, ako nenávidieť ľudí,“ myslí si.
V rozhovore sa dočítate
- O pôsobení v Alnagon blues bande,
- o dôležitosti vyjadrenia občianskeho postoja,
- o inšpirácii novembrom ´89,
- čo znamená produkcia filmu Tretí koniec palice,
- prečo môže mať palica viacej koncov,
- ako sa zmenil pohľad na svet po nakrúcaní filmu,
- čo je v živote najdôležitejšie.
Spišiaci vás poznajú ako večného rebela proti vládnej moci.
Ako máničky sme mali s kamošmi kapelu Alnagon blues band, trochu som im to kazil spevom a hrou na bicie nástroje, sprejovali sme budovy mesta rôznymi protikomunistickými nápismi, farebne sme sa obliekali, nosili dlhé vlasy a chodievali aj bosí. Opakovane nás vyšetrovala polícia a eštebáci, ktorých ešte aj dnes náhodne stretávam.
Stáli ste za organizáciou protivládnych protestov v Spišskej Novej Vsi. Prečo ste sa na to dali? Kontinuita s mladosťou?
Cítil som veľkú frustráciu z krokov súčasnej vládnej garnitúry. Museli sme zobudiť nespokojných Spišiakov, ale nakoniec vnútorný nepokoj urýchlil moje rozhodnutie.
Prečo je dôležité, aby ľudia vyjadrili svoj občiansky postoj aj takýmto spôsobom?
Keď chceme v tejto krajine čokoľvek zmeniť, je to jeden zo spôsobov, ako vyjadriť svoj názor. Je mi len ľúto, že nás nebolo viac. Potrebujeme na dennej báze budovať občiansku spoločnosť, lebo politika nás všetkých rozdeľuje. Ľudia nie sú zapálení pre vyššie ideály, mnohí myslia len a len na seba, na matériu a nevedia obetovať nič zo svojho konzumného komfortu. Bojovať za pravdu si vyžaduje celého človeka aj s následkami akejkoľvek straty.
Protesty ste organizovali ako happeningy, ako zmes slova a hudby, a stali sa legendárnymi. Prečo ste zvolili takúto dramaturgiu?
Inšpiroval ma november ´89, chceli sme dať ľuďom nádej a pozitívnou energiou dostať na námestia čo najviac odvážnych ľudí. Aj z tohto miesta sa chcem poďakovať spoluorganizátorom, hudobníkom, zvukárom, kameramanom, fotografom, rečníkom, priateľom a v neposlednom rade všetkým ľuďom, ktorí pravidelne chodievali na naše nezabudnuteľné stretnutia. Zo začiatku sme dávali priestor na vystúpenia hercom, študentom, seniorom, aktívnym občanom, ktorí zaujmú svojím životným príbehom. Dôležité bolo, aby to boli ľudia, ktorí nerozdeľujú, ale naopak, spájajú. Vytvárali sme priestor na stretávanie sa ľudí. Pre nás bolo prvoradé, aby boli protesty slušné.
Je pre vás osobne výsledok prezidentských volieb sklamaním?
Áno. Veľkým. Pár dní po voľbách som nevidel svetlo, ani zmysluplnosť existencie v tejto krajine. Všetka tá frustrácia sa vo mne nahromadila, cítim, že potrebujem radikálnu zmenu.
Neraz ste vyzývali politikov i verejnosť na zjednotenie. Nestalo sa tak. Môže to byť príčinou neúspechu?
Vo veľkej miere určite. Egá potláčajú vyšší princíp. Každý chce mať vlastnú stranu. Bez spájania sa nikam nepohneme. Sme nepoučiteľní.
Nedávno mal premiéru film Tretí koniec palice. Jeho producentom je vaše občianske združenie 500. Čo ste mali ako producent na starosti? Za čo ste boli zodpovedný?
Spoločne s kolegom Tomášom Slebodníkom sme zabezpečovali financovanie diela a celý proces produkcie filmu až po jeho premiéru.
Dospievať a nosiť plienky, byť trans a hľadať si vzťah. Ešte aj medzi inými možno byť iný Čítajte Poznali ste prostredie rómskych osád na Spiši, kde ľudia žijú v horších podmienkach ako v stredoveku?
Poznal z viacerých projektov, ale Rudňany Zabijanec, pár kilometrov od mesta Spišská Nová Ves, je asi to najhoršie, čo som na vlastné oči videl. Okolo 650 ľudí tam žije v neľudských podmienkach už niekoľko rokov bez elektriny s jednou studňou na pitnú vodu. Mnohí z nás si to nevedia ani predstaviť.
Film rozpráva štyri príbehy ľudí z osád, ľudí, ktorí sú „vylúčení“ v komunite „vylúčených“. Dá sa vôbec takto žiť?
Skôr je to prežívanie. Toto nie je život hodný človeka v roku 2024. Aj na tomto stave existencie mnohých ľudí na pokraji prežitia sa ukazuje naša sebeckosť a malosť v riešení rómskej otázky.
Film Tretí koniec palice
V štyroch poviedkach pod názvom List, Sestry, Cesta, Modlitba snímka rozpráva štyri príbehy.
Najprv ide o cestu protagonistu Jara. Ten už ako desaťročný prišiel o nohu, viac ako 35 rokov nesie svoj život na starých drevených barlách. Túži len po jednom - starom invalidnom vozíku. Okrem toho štyri roky žije aj s rodinou bez elektriny v neľudských podmienkach pár kilometrov od mesta Spišská Nová Ves v osade Zabijanec v Rudňanoch, keď sa píše rok 2024.
Nasleduje zobrazenie života Dávida, Adriána a Dominika, ktorí sa cítia byť viac ženami než mužmi, poukazuje na inakosť v rómskej osade Richnava.
Prostredníctvom babky Jarky, ktorá nadovšetko miluje svojho 13-ročného vnuka Maroša, dokument ukazuje spôsoby, ako sa mu snaží pomôcť v jeho neľahkej zdravotnej situácii. Chlapec sa totiž narodil bez konečníka, babka rok čo rok absolvuje vyšetrenia v Prahe s nádejou, že chlapca budú onedlho operovať.
Je tu aj svedectvo Emila, bývalého alkoholika. Sedel aj vo väzení, hovorí, že Boh ho zmenil a ukázal mu krajšiu cestu ako kráčať životom. Zrkadlo mu nastavuje jeho 20-ročný syn, ktorý je presne ako on v mladých rokoch. Nepracuje, zanedbáva rodinu a všetky peniaze, ktoré dostane, minie na alkohol. Emil vie, že slovom nič nezmôže, tak sa mu snaží byť príkladom.
Námet a réžia: Jaroslav Vojtek
Scenár a dramaturg: Marek Leščák
Čo vás pri príprave na nakrúcanie najviac oslovilo?
Hľadanie a vzájomné spoznávanie sa s protagonistami. Rozhovory s nimi. Nebyť týchto statočných protagonistov, ktorí nás pustili do svojho vnútra a vyrozprávali až intímne príbehy, nebolo by čo oceňovať, ani o čom písať. Námet ma ako producenta oslovil priamočiarou ľudskosťou rozprávania. Človečinou, ktorá aj v našej spoločnosti veľmi absentuje. Odporúčam pozrieť si film, aby sme si začali vážiť maličkosti, svoje okolie a hlavne to, čím nás to môže obohatiť.
Ako sa vám pracovalo s nehercami?
Práca s nehercami je na každom filme obohacujúca. Otvoriť sa a rozprávať svoj životný príbeh širokej verejnosti si vyžaduje veľkú odvahu. Všetci majú môj veľký obdiv.
Máme si z názvu filmu odvodiť, že v živote nič nie je len čierne alebo biele, že na ľudské životy a osudy nemožno uplatniť jednoduchý schematizmus: dobré–zlé, správne-nesprávne?
Keď si uvedomíme, že na každého slnko svieti, tak s minimálnou dávkou empatie by sme mali kohokoľvek na planéte rešpektovať v jeho názorovej a kultúrnej rôznorodosti, aj v pestrofarebnosti jeho orientácie. Začnime od seba a možno pochopíme, že nič nie je len biele a čierne, časom prijmeme fakt, že aj palica môže mať niekoľko koncov.
Čo pre vás znamenala práca na tomto filme? Čo ste si z nej odniesli?
Nové priateľstvá. Máme čo zlepšovať v pomoci najzraniteľnejším skupinám obyvateľstva.
Pozeráte sa na svet po tomto filme inými očami? Nestratili ste vieru v človeka a jeho človečinu a dobrotu?
Uvedomujem si, že konať dobro je oveľa zložitejšie ako robiť zlo, ktoré nás obklopuje na každom kroku. Po nakrúcaní som sa ešte viac utvrdil, čo je v živote dôležité. Dobré medziľudské vzťahy sú základom fungovania rodiny a celej spoločnosti. Sám sa uzatváram častejšie do seba. Vďaka mojej najmilšej Veronike musím konštatovať, že obaja máme radšej zvieratá ako ľudí.
Juraj Baláž. (zdroj: Archív J. Baláža)Vidíte nejaké východiská nelichotivej situácie Rómov u nás, vymanenie sa z generačnej chudoby? Čo môžeme v tejto situácii urobiť každý z nás?
Nie som odborník na rómsku komunitu, ale myslím si, že o obsahu a konkrétnej pomoci by mali rozhodovať ľudia z terénu, a nie úradníci od stolov. Mali by sme im načúvať, poznajú ich problémy. Vzdelávanie malých detí je cesta, aby generácia spomínaných mohla byť vzorom pre tie ďalšie. Tento problém zanedbávame už desiatky rokov, systém ich naučil, že v určitý termín dostanú dávky. Pokiaľ ich nezapojíme do procesu vlastnej zodpovednosti, nevidím nádej v zlepšenie ich životnej situácie.
Čo je pre vás osobne v živote najdôležitejšie?
Spravodlivosť, odvaha a vytrvalosť. Vždy rozmýšľam globálne, nikdy neriešim seba a svoje blízke okolie. Niekedy mi rodina vyčíta, že chcem zachrániť svet a nemyslím na najbližších. Ale vravím si, že musia byť medzí nami aj blázni, ktorí vedia strhnúť davy, a to nielen na okresnej úrovni.
Aké máte ďalšie tvorivé plány? Do čoho sa pustíte najbližšie?
Budem úprimný, v tejto chvíli netuším, čo bude ďalej. Hľadám pokoj a svetlo na konci tunela.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
