KROMPACHY. Väzňom nacistického tábora tetoval identifikačné čísla. Rodák z Krompách Lale Sokolov, pôvodne Ludwig Eisenberg, prežil v Osvienčime tri roky.
V koncentračnom tábore sa zoznámil s budúcou manželkou Gitou, ktorá pochádzala z Vranova nad Topľou. Prvý raz ju stretol, keď jej na predlaktie tetoval číslo 34902.
Odvtedy jej pomáhal a predsavzal si, že prežiť musia obaja. Po vojne emigrovali do Austrálie, s Gitou sa oženil a prežili tam ďalších päťdesiat rokov. Narodil sa im syn Gary.
Lale vyrozprával svoj príbeh na sklonku života, po Gitinej smrti. Napísala ho Heather Morrisová z Nového Zélandu, knihu Tetovač z Auschwitzu vydala v roku 2018.
Laleho príbeh nahrávala Morrisová tri roky. Stihol jej ho povedať predtým, ako v roku 2006 ako 90-ročný zomrel. Román si získal srdcia viac ako 13 miliónov čitateľov po celom svete, na Slovensku sa predalo takmer 40-tisíc výtlačkov.
Príbeh lásky, prežitia a traumy
O osude Laleho, Gity a osvienčimských väzňov natočila vlastnú šesťdielnu sériu európska streamovacia služba SkyShowtime pod rovnomenným názvom Tetovač z Auschwitzu.
Úlohu Laleho si v seriáli zahral anglický herec Jonah Andre Hauer-King, Gitu poľská herečka Anna Próchniak a Heather novozélandská herečka Melanie Jayne Lynskey.
Ukázali iný príbeh holokaustu v Košiciach. Židov pred deportáciou ubytovali Židia Čítajte „Lale Sokolov, ktorý prežil holokaust, rozpráva svoj príbeh lásky, prežitia, traumy a húževnatosti ako tetovač v koncentračnom tábore Auschwitz,“ predstavuje minisériu streamovaciu služba. V ponuke je v týchto dňoch ako jedna z noviniek.
Príbeh sa začína scénou v Bratislave, neskôr sa dej presúva do Krompách a odtiaľ už do Osvienčimu.
Lale sa narodil v židovskej rodine v roku 1916 v Krompachoch, kde aj vyrastal. Keď začali nacisti odvážať ľudí do koncentračných táborov, prihlásil sa dobrovoľne na transport. Veril totiž vyhláške, podľa ktorej ak sa jeden z rodiny nad osemnásť rokov prihlási dobrovoľne, ostatní budú oslobodení a môžu zostať doma.
„Deň, keď ho vzali z domu, posledný raz videl svojich rodičov,“ napísala Morrisová v nekrológu o Lalem v britskom denníku Guardian pred rokmi. Jeho obeta bola zbytočná, v koncentračnom tábore nakoniec skončili aj jeho najbližší.
V zozname deportovaných Židov zverejnenom mestom Krompachy sú dvaja Eisenbergovci Jozef a Serena vo veku 64 rokov. V kolónke s ich menom je záznam „zavraždený".
Lale a Gita. (zdroj: Archív)Vytetované do srdca
Lale dostal po príchode do tábora číslo 32407. Prvé týždne pracoval pri stavaní väzenských domov, dostal však brušný týfus. Postaral sa oňho muž, ktorý mu vytetoval jeho identifikačné číslo – francúzsky akademik Pepan. Vzal si Laleho k sebe ako asistenta a dával mu základné rady.
Po štyroch týždňoch Pepan zmizol a jeho prácu prevzal Lale. Jeho povinnosťou bolo na predlaktia väzňov neodstrániteľným atramentom tetovať čísla. Mal na to predpoklady. Okrem slovenčiny ovládal ďalších päť jazykov – nemčinu, ruštinu, francúzštinu, maďarčinu a trochu aj poľštinu.
„Lale sa tak stal hlavným tetovačom Osvienčimu,“ napísalo v minulosti BBC.
Vzalo ich gestapo, ale nestihli transport. Mnohých jeho príbuzných však nacisti zavraždili Čítajte S pomocníkmi vytetoval tisíce čísel. V minisérii sa Lale počas každej tetovacej scény privezeným väzňom za svoju prácu ospravedlňuje. Tá mu zaručovala určitú slobodu pohybu. Mohol ľahšie získavať potraviny a tajne nimi zásoboval spoluväzňov, čím im pomáhal prežiť.
S Gitou sa zoznámil v júli 1942. „Tetovať mužov je jedna vec, keď však držal v ruke tenkú ruku mladého dievčaťa, cítil sa vydesený,“ hovoril Morrisovej, keď spomínal, ako mu vtedy svoje číslo „vytetovala do srdca“.
Potreboval sa ponáhľať
Lale a Gita sa roky báli, že ho verejnosť bude pre jeho úlohu v tábore považovať za nacistického kolaboranta. Lale, podobne ako mnohí preživší, hovorieval, že všetko robil len preto, aby prežil.
„Lale o tom nechcel hovoriť, kým bola jeho žena nažive. Spolu sa dohodli, že o tom nebudú hovoriť, Gita o tom nechcela hovoriť. Lale sa len držal jej priania. Všetko si veľmi živo pamätal. Mnohokrát mi povedal: Už som ti o tomto hovoril? A ja som odpovedala: Nie, nehovoril. Povedz mi to teraz,“ spomínala v rozhovore pre Lidovky.cz Morrisová.
Keď spoznala Laleho, bol zasiahnutý smútkom z Gitinej smrti. Bol k nej veľmi otvorený, vravel jej: „Poponáhľajte sa, rozprávajte môj príbeh, ja potrebujem byť s Gitou."
Rodinu rozdelili deportácie. Neter sa s tetou, ktorá prežila Osvienčim, stretla v USA Čítajte „Mnoho mesiacov som sa stretávala s mužom, ktorý sotva zdvihol oči z podlahy a ktorý si tlačil k hrudi fotografiu Gity, kým rozprával,“ vravela Morrisová pre Lidovky.
Aj po 60 rokoch dokázal Lale podľa spisovateľky hovoriť detaily o dni, keď prvýkrát držal Gitu za ruku. V tom čase mala 18 rokov, oblečená bola v handrách a mala vyholenú hlavu.
„Aj napriek tomu mi povedal: V tej chvíli som vedel, že nikdy nebudem milovať inú.“
Morissová navštívila Krompachy v júni 2018. Prišla tam počas uvedenia prekladu knihy na slovenský trh. Spisovateľka sa počas svojej návštevy stretla so študentmi miestneho gymnázia, prezrela si aj budovu základnej umeleckej školy, kde bola kedysi meštianka, ktorú Lale navštevoval a ďalšie zaujímavé dominanty mesta a okolia.
„Krompachy sú presne také, ako mi ich Lale opisoval. K rodnému mestu mal vrúcny vzťah a spomínal naň s láskou,“ zdôraznila spisovateľka.
Lale Sokolov zomrel v Austrálii 31. októbra 2006, svoju ženu Gitu prežil o tri roky. V Krompachoch nežije z Laleho príbuzných už nikto.
Harrisová krstí v Krompachoch svoju knihu. (zdroj: krompachy.sk)Deportácie z Krompách
Po roku 1869 žilo v Krompachoch 67 Židov. Na prelome storočí ich bolo už 321, o desať rokov neskôr 427. Po vzniku Československej republiky sa k židovskému vierovyznaniu prihlásilo približne 390 obyvateľov.
V roku 1939 so vznikom Slovenského štátu sa Židia stali terčom represálií. V apríli a máji 1942 sa osudy Židov začali tragicky napĺňať. Deportácie neobišli ani Krompachy.
V rokoch 1941-1942 na území mesta bolo zlikvidovaných 24 podnikov - obchodov ktorých majiteľmi boli Židia. Prvými, násilne odvezenými do koncentračných táborov boli krompašské dievčatá a ženy. Z mesta ich deportovali 27. marca 1942.
Približne štyridsať ich odvliekli do Spišskej Novej Vsi a cez zberný tábor v Poprade deportovali do vyhladzovacieho tábora Osvienčim. Z Krompách bolo v prvej etape odvlečených 110 občanov, postupne ich nasledovali ďalší, dokonca ešte krátko pred oslobodením príslušníci nemeckej domobrany deportovali z mesta aj posledných Židov.
Zachraňoval košických Židov, čelil nyilašskému teroru, zabili ho guľky fašistov Čítajte Prítomnosť židovského obyvateľstva v meste pripomína židovský cintorín postavený pravdepodobne od roku 1783 na Cintorínskej ulici. V súčasnosti je v dezolátnom stave. Nápisy sú väčšinou v hebrejčine.
Na miestnom cintoríne je pamätník siedmich detí, ktoré zahynuli v Osvienčime a hrob židovských lekárov manželov Littmannovcov.
Počas vojny ich ukrývali Valentovci zo Zemanskej ulice . Boli ocenení titulom Spravodliví medzi národmi, ich mená sú na pamätníku Jad Vašem v Jeruzaleme.
Pamätník holokaustu v Krompachoch. (zdroj: krompachy.sk)Na pamätník prispela spisovateľka
V septembri 2019 pri príležitosti Dní mesta Krompachy bol slávnostne odhalený Pamätník obetí holokaustu na Mlynskej ulici, kde kedysi stála synagóga. Na jeho výstavbu prispela aj Heather Morrisová.
Práve Mlynská a Slovinská ulica boli miestom života židovskej komunity v meste pred druhou svetovou vojnou. Vedľa synagógy stál obecný dom s ľudovou školou, mikve a pekáreň macesu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
