Cenu českej Thálie v kategórii operný spev získala sopranistka SOŇA GODARSKÁ, rodáčka z Popradu. Ocenenia udeľovali v Prahe za výkony v uplynulej divadelnej sezóne. Cenu v kategórii operný spev získal aj Košičan Peter Berger z Národného divadla Brno.
Godarská sa spevu začala venovať, až keď mala 25 rokov. Dostala sa k nemu v Nórsku, kde pracovala ako opatrovateľka. „Mala som tam veľmi veľa kamarátov z hudobnej brandže, paradoxne z metalovej. Boli pre mňa veľmi veľkou inšpiráciou,“ vysvetľuje.
Predtým vyštudovala na chemicko-technologickej škole v Prahe a podľa jej slov by jej nikdy nenapadlo, že bude opernou speváčkou. V rozhovore nám opísala, aká za tým bola cesta aj to, ako vidí situáciu v našej kultúre.
Na odovzdávaní cien ste povedali, že sa vám živote nesnívalo, že budete opernou speváčkou. Nie je to u vás teda klasický príbeh, že ste to chceli robiť odmala, dreli ste na tom a napokon ste sa stali úspešnou umelkyňou?
Ako dieťa som bola členkou popradského detského zboru pod vedením Jozefa Búdu, s ktorým sme cestovali po celej Európe. Boli sme veľmi úspešný zbor. Občas som tam mala malé sólo, venovala som sa prevažne klavíru.
Ale moja mamka bola v tej dobe veľmi racionálna a povedala, že mám vyštudovať gymnázium, vysokú školu, a potom si môžem robiť, čo chcem. Počas gymnázia som naďalej navštevovala popradský detský zbor, ale víziu stať sa speváčkou som nemala. Naša rodina nebola hudobná, aj keď som sa dozvedela, že generácia predtým mala v našej rodine výbornú členku Slovenského ľudového umeleckého kolektívu, a bol to paradoxne soprán. V našej rodine sa však umeniu nikto nevenoval.
Po gymnáziu som však nevedela, čo robiť. Hudbu som brala tak, že nie je dovolená, a asi sa tým človek neuživí. Rozhodla som sa ísť na chemicko-technologickú školu do Prahy, kde išla hudba úplne do stratena. Vôbec som nemala čas venovať sa klavíru alebo spievaniu.
Po absolvovaní vysokej školy som sa rozhodla odísť na dva roky do Nórska, kde som pracovala ako opatrovateľka. V podstate som tam našla samu seba, pretože som cítila, že sa chémii venovať nechcem.
Soňa Godarská na udeľovaní cien. (zdroj: archív)Podarilo sa vám to?
Nórsko je veľmi hudobná krajina, mala som tam veľmi veľa kamarátov z hudobnej brandže, paradoxne z metalovej. Boli pre mňa veľmi veľkou inšpiráciou. Našla som si tam dva zbory, jeden bol gospelovejší, druhý veľmi klasický. Keď som sa v 25 rokoch musela vrátiť domov s tým, že som si chcela nájsť zamestnanie, stabilizovať sa, mali sme záverečný koncert v jednom z týchto zborov, kde pôsobila aj jedna americká klaviristka.
V tomto malom zbore mi niekedy dávala spievať sólo a povedala, že by som sa mala venovať spevu ako sólová speváčka. Zaznelo to tak presvedčivo, že som si povedala, že na tom niečo bude. Sadla som si do lietadla a deň po prílete som zadala do internetového vyhľadávača „učiteľka operného spevu“, pretože som vôbec netušila, ako to hľadať.
Našla som pani Jaroslavu Maxovú Horskú, bývalú mezzopranistku Slovenského národného divadla, neskôr pražského Národného divadla. Zavolala som jej a povedala, že mám pol roka na prípravu na konzervatórium v Prahe. Vzali ma tam, aj keď som nemala o technike spevu dovtedy ani poňatie.
So spevom ste teda začali v dvadsiatich piatich rokoch?
Áno, vtedy som sa začala pripravovať a v 26 rokoch som absolvovala štúdium. Doštudovala som a až v 31 rokoch som sa dostala do divadla.
Hovorili ste, že v 25 rokoch ste si chceli nájsť prácu, zázemie. Nemali ste strach z toho, že v takomto veku idete študovať?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
