VYSOKÉ TATRY. Dvadsiate výročie veternej kalamity si dnes vo Vysokých Tarách pripomínajú viacerými podujatiami. Okrem vedeckej konferencie v Múzeu Tatranského národného parku (TANAP) aj výstavou v Novom Smokovci a pietnou spomienkou pri Pamätníku víchrice v Starom Smokovci. Podtatranské múzeum v Poprade o 16.00 premietne film Tatranská bóra po dvadsiatich rokoch.
Bezmocnosť a zdesenie
O bezmocnosti či zdesení v súvislosti s dňom, keď víchrica nazvaná Alžbeta zničila v Tatrách takmer 13-tisíc hektárov lesa a jedného človeka pripravila o život, hovoria viacerí jej pamätníci.
Silný vietor dorazil do Tatier popoludní približne o 16.00, miestami dosahoval až 230 kilometrov za hodinu. Súčasný primátor Vysokých Tatier Jozef Štefaňák, ktorý v tom čase pôsobil ako zástupca náčelníka tamojšej mestskej polície, mal v ten deň voľno.
„Práve som sa presúval s bratom a našimi manželkami autom do Starolesnej doliny, keď začalo silno fúkať. Keďže cez priecestie v Starolesnej sa už nedalo prejsť, otočili sme sa a vrátili naspäť,“ povedal.
Cesta späť do Lomnice však nebola jednoduchá.
„Niekde sme už museli ísť po vrcholkoch stromov, niekde po chodníku. Vysadili sme manželky a odviezli auto do garáže, aby ho nejaký strom nepoškodil. Cesta naspäť, ktorá nám trvá necelých päť minút, nám však vtedy trvala viac ako polhodinu,“ zaspomínal si Štefaňák.
Následne kalamitu prečkali doma.
„Vonku sa nedalo ísť, cesty boli zatarasené, stromy pováľané. Keď sa víchrica skončila, všetci sme sa rozbehli na všetky strany,“ povedal.
Deti skončili v pivnici
Odštartovali vyslobodzovacie práce. Štefaňák sa pridal ku kolegom policajtom, asistovali hasičom a pilčíkom, ktorí prerezávali cesty.
„Bolo to veľmi náročné. Boli miesta, kde boli stromy možno až osem metrov do výšky skrižované,“ skonštatoval. Spomenul si aj na deti v Šrobárovom ústave detskej tuberkulózy a respiračných chorôb v Dolnom Smokovci, ktoré skončili v pivnici, pretože zariadeniu zobrala víchrica strechu.
Veľký problém dostať sa domov mal aj Ján Slivinský, ktorý v tom čase pracoval pre Štátne lesy Tatranského národného parku. „Stromy okolo padali. S malou dušičkou som stál na kraji cesty. Človeku vtedy vírilo v hlave hocičo. Snažil som sa nájsť s autom také miesto, aby som sa vyhol padajúcim stromom,“ spomenul si v súčasnosti vedúci ochranného obvodu Tatranská Javorina v Správe TANAP-u počas minulotýždňového stretnutia s novinármi v Tatranskej Lomnici.
Úplné ticho
O zvláštnom tichu pred dramatickými udalosťami hovoril v tejto súvislosti súčasný vedúci odboru starostlivosti o chránené územie Miroslav Jurčo zo Správy Tatranského národného parku. V ten deň odchádzal z práce o 15.00.
„Bolo úplné ticho. Už dve hodiny predtým. Akoby to bola predzvesť toho, že sa niečo bude diať. S kolegami sme sa rozprávali, že dva alebo tri dni predtým nebolo vidieť žiadnu zver, akoby sa vytratila,“ vrátil sa v čase o dvadsať rokov dozadu.
O tom, čo sa v Tatrách stalo, sa začal dozvedať doma postupne až zo správ. „Keď sme mali v nedeľu prvú krízovú poradu, ktorú zvolal riaditeľ, dozvedel som sa, že niektorí kolegovia sa nedostali celý víkend domov,“ dodal.
Spomínal si, že v prvých dňoch po víchrici nevedel spolu s kolegami trafiť na miesta, ktoré navštevovali pravidelne dvadsať rokov.
„Napríklad Danielov dom sme úplne prešli, zabudli sme, že tam musíme odbočiť. To územie sa vôbec nedalo spoznať,“ dodal.
Spomína si na zdesenie
Súčasný riaditeľ Správy TANAP-u Peter Olexa podľa jeho slov pôsobil v čase kalamity na území TANAP-u.
„Bol som jeden z prvých, ktorý sa dostal do Smokovca. Čírou náhodou som mal v kufri auta sekeru a pomáhal som vyslobodiť sa bývalým kolegom, ktorí boli zavalení na Peknej Vyhliadke,“ uviedol.
Pri návrate v čase k týmto udalostiam si spomína na zdesenie.
„Ráno sa dalo do Smokovca dostať jedine tak, že bola vyrezaná cesta na auto, respektíve nákladné auto. Všetky stromy boli ešte ponad cestu, vyrezaný bol len koridor,“ ozrejmil.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
