V závere filmu Alenka a zázrak z cudzej krajiny vidíme hlavnú protagonistku Rómku Alenku a jej sestru. Pýta sa jej, či niekedy chcela byť radšej s ňou v detskom domove, než s mamou v osade. Sestra jej povie, že by to tak možno aj bolo lepšie.

Alenka vyrastala v detskom domove na Spiši, jej sestra v osade v Rudňanoch. Ich životy sú dnes diametrálne odlišné. Jeden z dvojice režisérov Daniel Dluhý hovorí, že z jednej strany to vyzerá ako šťastie. Alenka bola v detskom domove v lepšom prostredí v porovnaní s tým v osade. No na druhej strane nikdy nezažila rodinné zázemie.

Alenka išla z chatrče do detského domova, bola v špeciálnej škole, útulku pre ženy, azylovom dome, až sa napokon dostala s pomocou Nemca Michaela, ktorý ju od detstva navštevoval v detskom domove, do Nemecka. Pracuje tam v miestnom termálnom kúpalisku.

V snímke, ktorá mieri do kín, sa Alenka vydáva naspäť do osady za mamou a sestrou. Rozprávali sme sa o tom s režisérom DANIELOM DLUHÝM.

Natočili ste film o Rómke Alenke, ktorá vyrastala v detskom domove, ale mala šťastie, že sa jej venoval Nemec Michael Jagdmann, ktorý ju často na Spiši navštevoval. Neskôr jej pomohol dostať sa do Nemecka. Ako film vznikal?

Pri práci na filme som sa odpichol od myšlienky, ktorú som mal od roku 2013. Na konci štvrtého ročníka na vysokej škole som bol na tvorivom pobyte v Dánsku. Počas neho som si uvedomil, že mestá a ulice sú tam robené pre ľudí. Nie sú len na to, aby sa človek dostal z jedného miesta na druhé, ale aby sa cítil dobre. Začal som uvažovať, do akej miery nás prostredie a ľudia, medzi ktorými sa pohybujeme, ovplyvňujú.

Producent Lukáš Marhefka mi neskôr ukázal článok v novinách, v ktorom písali o Alenke ako o dievčati z detského domova, ktorému pomohol človek z Nemecka. Bol to zaujímavý príbeh a zároveň sa mi to spojilo s tým, nad čím som uvažoval, teda do akej miery nás ovplyvňuje prostredie a ľudia okolo nás.

Film sme začali nakrúcať v roku 2020. Išli sme za Alenkou aj s kamerou. Hneď to do seba zapadlo. Už počas prvej návštevy sme nakrútili niektoré zábery, ktorých časť je vo filme. Priebežne sme ho nakrúcali od leta 2020 do leta 2024.

Vo filme je až fatalisticky zobrazené, aká to bola vlastne náhoda, že si Michael rozumel práve s Alenkou a ako to predurčilo jej život. Mohlo to byť hociktoré iné dieťa a jej život mohol vyzerať úplne inak.

Film má takú vlastnosť, že aj keď zobrazuje skutočných ľudí, autor vie cez nich povedať veci a myšlienky, ktorými sa sám zaoberá a ktoré ho trápia.

Veľa z toho, čo Alenka vo filme spomína, sú veci, nad ktorými som premýšľal aj ja. Medzi to patrí časť, kedy sa pýta, kde patrí, či je to tu alebo niekde inde. Možno aj to je myšlienka filmu - nájsť si to miesto, a ak nie hneď, tak ho hľadať a zamýšľať sa nad tým, kde patrím.

Potešilo by ma, keby človek, ktorý si film pozrie, v ňom okrem iných vecí videl aj túto linku a premýšľal nad tým, v akom prostredí z hľadiska kvality spoločenského dialógu žijeme a že to chceme zlepšiť.

Aké bolo prvé stretnutie s Alenkou?

Parádne, bolo leto a teplo. Alenka nás už čakala, boli sme dopredu dohodnutí. Nepočítali sme s tým, že nás bude čakať s prestretým stolom plným samých dobrých vecí a miskou čerstvých vyprážaných rezňov.

Pozastavila by som sa pri Michaelovi z Nemecka, ktorý Alenkin život zásadne ovplyvnil. Kto to vlastne je?

Keď bol malý, žil v neúplnej rodine a dostal sa na nejaký čas do polepšovne, čo v ňom ostalo. Vyučil sa, pracoval v pekárni a prišiel na to, že by vedel a chcel pomôcť deťom s rovnakou skúsenosťou. Začal pracovať v nadácii, ktorá sa venovala deťom v detskom domove v Nemecku a v zahraničí. Pravdepodobne pred revolúciou alebo tesne po nej chodil aj s manželkou na výlety do Československa. Vtedy začal navštevovať detské domovy aj tu.

Keď boli na Spiši, natrafil tam na Alenku. Nevedel po slovensky, ona po nemecky, no sadli si a skamarátili sa. Po čase ju začal navštevovať opakovane. Začali komunikovať cez listy. Alenka mu ich posielala po slovensky, vždy mu ich niekto preložil do nemčiny.

Počas natáčania filmu. Úplne vľavo je režisér Daniel Dluhý, vpravo Alenka. (zdroj: Daniel Dluhý)

Bolo bežné, že do detských domovov na Spiši chodili deti navštevovať ľudia zo zahraničia?

Podľa toho, čo hovoril Michael, to bežné nebolo. Boli jedni z prvých, ktorí sa snažili brať to tak, že ich návštevy nie sú hromadnou výchovou, ale skôr niečím osobnejším.

Viackrát vo filme zaznelo, že aj opatrovníčky v detskom domove Alenke po príchode Michaela hovorili, že „prišiel tvoj Nemec“. Bola to závisť?

Poznám to len z počutia, no v tom čase bolo u nás nevídané, že prišiel niekto z Nemecka a venoval sa dieťaťu z detského domova.

Alenka vo filme hovorí aj o ľudskosti, ktorá ľuďom na Slovensku podľa nej chýba. U lekára na Slovensku jej priamo povedali, že je Cigánka, ona počká. Zanevrela na Slovensko?

Nemám pocit, že by zanevrela. Skôr vidí, že priaznivejšie prostredie pre ňu je niekde inde. Ideálne to nie je asi nikde na svete, ale spomínala, že v zahraničí sa cíti voľnejšie. Tu ju už na prvý pohľad niekto zaradí, že je Cigánka z osady, ktorá počká.

Vo filme sa hovorí aj o kresťanoch, ktorí chodia do kostola, ale Rómov neznášajú. Alenka povedala, že jej žena v kostole nepodá ruku, lebo je Rómka. Je to v ľuďoch na Spiši zakorenené?

Myslím si, že to nezávisí na mieste, ale skôr je to o mentalite ľudí. Akoby nad tým vôbec neuvažovali. Často sa nezamyslia, že Róm v kostole môže byť človek, ktorý býva o ulicu ďalej. Ani nevedia, že sa snaží žiť najlepšie, ako vie.

Alebo nevedia, že podanie ruky by pre niekoho mohlo znamenať povzbudenie a vedomie, že si ho ľudia vážia a vedia normálne spolu žiť. Tí ľudia to berú ako v škôlke - nebudem sa s tebou hrať, lebo sa mi nepáčiš. Akoby ľudia radi žili v zabehnutých tratiach a nechceli sa pozrieť na tú vec z iného uhla.

Aké ohlasy ste mali pri natáčaní filmu, keď ste sa pohybovali na Spiši?

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš