SPIŠSKÁ TEPLICA. Už viac ako rok funguje obecné múzeum v Spišskej Teplici pri Poprade. Medzi jeho najzaujímavejšie exempláre patrí replika mamuta srstnatého s mláďaťom či dioráma lovcov mamutov, na ktorých takmer rok pracoval miestny umelec.
Zrekonštruovali viac ako storočnú budovu
Práve v katastri tejto podtatranskej obce totiž v 50. rokoch minulého storočia našli pozostatky mamuta. Obec však bola známa aj výrobou papiera, ktorý poznali aj na panovníckych dvoroch.
Spišská Teplica sa nachádza necelé štyri kilometre od Popradu, žije v nej viac ako dvetisíc obyvateľov. Aj pre jej význam v minulosti sa tam rozhodli zriadiť múzeum. Z eurofondov zrekonštruovali viac ako storočnú budovu pri miestnom kostole a inštalovali do nej expozíciu, ktorá približuje históriu obce a lokality od praveku až po 20. storočie. Od jej otvorenia vo februári 2024 ju podľa starostu Radoslava Šeligu (nezávislý) navštívilo zatiaľ viac ako tisíc ľudí.
„Mapuje celú históriu obce od praveku až do modernej doby. Chceli sme vzdať hold i poctu našim predkom, ktorí tu žili, budovali hodnoty, a my sme ich chceli zachovať a posunúť novým generáciám,“ povedal.
Archeologické nálezy
Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1280, a to dokumentov cisterciánov. Prvé osídlenie tu však bolo aj predtým, čo dokazujú viaceré archeologické nálezy. Katastrálne územie obce malo dôležité postavenie už v období hlbokého praveku.
„Po prvý raz tadiaľto kráčali neveľké skupiny neandertálskeho pračloveka v strednom paleolite, po nich iní lovci a zberači z mladších úsekov staršej doby kamennej – z neskorého paleolitu, keď okrem otvorených polôh neobišli ani jednu z miestnych jaskýň,“ uvádza sa v publikácii Spišská Teplica a cisterciáni.
Spišskotepličan Miroslav Dudáš sa snažil vdýchnuť impozantnému mamutovi čo najvernejšiu podobu. Ako opísal, jeho konštrukcia je z dreva, vyplnená polystyrénom. „Najväčšou dilemou bolo naimitovať srsť. Najprv som na sklotextil nalepil podsadu, potom vrstvil pásy 30 až 40 centimetrových chlpov, išlo o zhruba 20 kilogramov,“ opísal.
Pripomína, že mamutov bolo viacero druhov, on znázornil mamuta srsnatého.
„Jeho výška bola dvakrát vyššia oproti exponátu. Tento v múzeu má skoro dva metre, reálny mal zhruba štyri metre,“ priblížil. Celá konštrukcia má do 250 kilogramov. „Štyria chlapi sme mali problém ju odniesť,“ poznamenal Dudáš. Vyrábal aj ďalšie repliky, napríklad kel mamuta.
„Farba a štruktúra má pripomínať nálezový stav. Ľudia by možno čakali, že bude biely, ale po 40-tisíc rokoch býva v takomto stave, sklovina stráca farbu a záleží aj od toho, kde do objavenia ležal. Napríklad v rašeliniskách bol černejší, v kyslých pôdach sa farba menila,“ ozrejmil.
Lovci mamutov
Hneď vedľa mamuta má v múzeu svoje miesto aj jeho dioráma s osídlim lovcov mamutov.
„Predpokladá sa, že kde boli mamuty, nachádzali sa aj lovci mamutov. Títo ľudia sa sťahovali za zverou,“ dodal umelec.
Za jedenásť mesiacov tak Dudáš navrhol a vytvoril okrem spomínaného mamuta, diorámy a kla i veľkoformátové reliéfy vonkajšej fasády múzea v tvare petroglifov či repliku drviča handier na vodný pohon v mierke 1:1. Priznal, že na tom všetkom pracoval 12 až 14 hodín sedem dní v týždni.
„Nikdy predtým som nič také nevyrábal. Veľkú dilemu som mal pri srsti mamuta, ale tú som vyriešil hneď na začiatku, čo sa týka materiálov na použitie. Žiadne referencie či podklady k tomu, ako vyrobiť mamuta, nenájdete,“ uviedol autor.
Ďalšia veľká dilema podľa neho bola, ako obliecť lovcov mamutov.
„Boli to veľmi zruční ľudia, aj keď dnes na nich pozeráme možno ako na zaostalých. Žili v súlade s prírodou, boli veľmi šikovní, vedeli si vyrobiť veci doslova z ničoho, ušiť a obliecť sa, aby nezamrzli,“ priblížil.
Nezachovalo sa z neho nič
Hoci sa v okolí Spišskej Teplice našli pozostatky mamuta, nezachovalo sa z neho nič.
„Kosti a pozostatky sa zrejme stratili medzi ľuďmi, asi sa tomu nevenovala veľká pozornosť. O náleze však máme záznamy,“ vysvetľuje Dudáš. Tieto i ďalšie poznatky obec využila pri projekte múzea, ktorý sa podarilo zrealizovať v rámci cezhraničného projektu „Interreg PL/SK - Cisterciáni pod Tatrami – spoločné korene a spoločná budúcnosť Szafliar a Spišskej Teplice“ za viac ako 1,2 milióna eur.
Pôvodnú starú hospodársku budovu po obnove vyplnili scenériou nálezov. Tie sa netýkajú len praveku.
„Je tu široká škála exponátov, ako sú napríklad repliky historického stroja na drvenie handier, z ktorých sa následne vyrábal papier, po artefakty, ktoré sa našli pri archeologickom výskume. Rovnako aj barokové sochy, ktoré sme zachránili pred zničením, dali sme ich zreštaurovať a v súčasnosti sú zapísané ako národná kultúrna pamiatka,“ doplnil starosta Šeliga. Do zbierky múzea prispeli predmetmi aj samotní obyvatelia.
Štvrtá papiereň v hornom Uhorsku
V Spišskej Teplici bola dokonca začiatkom 17. storočia založená v poradí štvrtá papiereň v hornom Uhorsku, fungovala do polovice 19. storočia. Z jej pôvodnej budovy sa však nezachovalo nič.
Ako vysvetlil Dudáš, na výrobu papiera používali handry, ktoré na Spiši nazývali aj „šmaty“. Aj preto Tepličanov nazývali „handrármi“ či „šmacarmi“.
„Kvalitný papier z Teplice bol široko-ďaleko známy a poznali ho aj na panovníckych dvoroch. Kupovali ho cirkevné a štátne inštitúcie a kníhtlačiarne, a preto je i dnes bohato zastúpený v súčasných archívoch po celom Slovensku,“ pripomína publikácia Spišská Teplica a cisterciáni.
Podľa pracovníčky obecného úradu Martiny Fechovej, ktorá sa podieľala na projekte, múzeum od jeho otvorenia navštevujú nielen turisti, ale aj školy. „Deti zvykne najviac upútať naša jaskyňa, kde sa môžu zahrať na peňazokazcov. V minulosti sa totiž v jaskyni Suchá diera našli pozostatky tejto činnosti,“ pripomenula.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
