Alena Horváthová vyrastala v detskom domove. Do osady sa už nevrátila a jej život teraz vyzerá úplne inak v porovnaní s tým, ktorý má jej sestra v Rudňanoch. Žije v Nemecku, pracuje, má pravidelný príjem, bývanie.
Hovorí, že to dokázala aj preto, lebo nešla z detského domova naspäť do osady, čo sa vraj dialo podľa jej slov často. Najmä kvôli tomu, že ženy otehotneli. Po dovŕšení 18 rokov išla Alenka do azylového domu v Michalovciach a odtiaľ do útulku do Žakoviec. „Ale ak by som skončila v osade a mala tam päť alebo šesť detí, už by mi nikto nevedel pomôcť,“ hovorí.
V jej príbehu zohral významnú úlohu aj Nemec Michael, ktorý ju v detskom domove navštevoval. Neskôr odišla aj s jeho pomocou do Nemecka. Návrat na Slovensko si už predstaviť nevie.
Obáva sa najmä praktických záležitosti. Tesne pred odchodom do Nemecka si hľadala bývanie v Poprade. „Keď videli moje priezvisko a zistili, že som Rómka, odmietli ma. Keď sa za mňa prihovoril riaditeľ hotela, v ktorom som pracovala, už to problém nebol. Sú to veci, s ktorými nechcem bojovať. Nechcem byť na niekoho odkázaná, aby sa za mňa prihovoril,“ vysvetľuje. O jej živote vznikol film Alenka a zázrak z cudzej krajiny.
V rozhovore tiež vysvetľuje:
- Prečo sa deti z detského domova vracajú do osady,
- ako premýšľa nad Slovenskom,
- v čom je iný život na Slovensku,
- aký má vzťah so sestrou a s mamou,
- ako premýšľa nad životom sestry v osade,
- akú konfrontáciu mala s Mariánom Kuffom.
Nedávno mal premiéru film, v ktorom ste hlavnou protagonistkou. Aké myšlienky by si mali ľudia po pozretí tohto filmu vziať so sebou?
Vo filme je toho viac. Pre mňa osobne je dôležité, ako mnoho detí z detského domova skončí naspäť v osadách, aj keď žili dovtedy inak. Rozhodnú sa ísť naspäť k rodinám, čo ma trochu mrzí, lebo sme v detskom domove vyrastali inak a videli sme, že sa dá žiť lepšie, posunúť sa. Je to ťažké, lebo nemáme rodičov, nemá nám kto poradiť a pomôcť so štartom do života.
Z filmu by si mali ľudia odniesť aj to, že ak sa Róm formuje, žije v dobrom prostredí, vidí dobré vzory, môže žiť slušne a pracovať. Som toho príkladom. Neviem si predstaviť život bez príjmu. No pre mňa osobne je najdôležitejším odkazom, ako o mojom vzdelaní a sčasti o živote rozhodli už v útlom detstve, keď ma dali automaticky na špeciálnu školu.
Kedy ste boli naposledy na Slovensku?
V roku 2023 pri natáčaní filmu. Stále sa teším na Slovensko, ale už keď som tu týždeň, teším sa do Nemecka. Mám tam svoje bývanie, začlenila som sa, mám tam pokoj a už mi to chýba.
Aké ste mali reakcie na premiéry filmu v Kežmarku, Spišskej Starej Vsi a v Bratislave?
V Kežmarku to bolo veľmi rodinné, stretla som sa s ľuďmi, ktorých som poznala. V Spišskej Starej Vsi boli ľudia z natáčania. V Bratislave som mala stres. Nepoznala som tam ľudí.
Prečo je pre vás práve časť ohľadom vášho navštevovania špeciálnej školy najdôležitejšia?
Je to problém, ktorý by sa mal riešiť. Na špeciálnych školách sa deti učia len štvrtinu učiva, ktoré majú deti na normálnych školách. Veľmi ma to mrzí. Ako dospelá žena vidím, že je veľa pracovných možností a ak by som mala maturitu, mohla by som sa mať oveľa lepšie. Navštevovala som však špeciálnu školu a je to problém. Je to časť z môjho detstva, ktorá má najviac trápi.
V kostole jej nepodali ruku, u lekára musela čakať. Mladá Rómka z chatrče našla šťastie v Nemecku Čítajte Dali vás automaticky do špeciálnej školy?
Áno, a len nedávno, počas natáčania filmu som sa dozvedela, že ma tam dali bez predošlých testov. Napísali, že mám mentálnu retardáciu a to bolo všetko. Mohla som ísť aj na normálnu školu, no rozhodli za mňa. Do špeciálnej školy som chodila v Spišských Vlachoch. Bolo to v detskom domove. Škola sa končí deviatou triedou. Mám výučný list, ale keby som chcela študovať ďalej, nemôžem. Najťažšia časť je zmieriť sa s tým.
Niekto za vás v piatich rokoch rozhodol, ako bude vyzerať vaše vzdelanie.
Ľudia ako som ja alebo iné deti z detského domova, tým trpia. Viem, že teraz sa to už nesmie robiť. V detských domovoch sú psychologičky, ktoré deti testujú. No keď som tam bola ja, nerobili to.
Hovorili ste, že deti sa vracajú po dovŕšení 18 rokov naspäť do osady. Prečo to tak je?
Týka sa to najmä žien. Ak porodia deti, nie je šanca pomôcť im. V detskom domove však deti nepremýšľajú nad budúcnosťou. Ani ja som nikdy neuvažovala nad tým, akú budem mať budúcnosť, či sa mi bude v živote dariť. Ako deti sme sa báli toho, čo bude. Žili sme v jednej bubline. Človek nevidel, čo sa deje vonku. Ráno sme vstali a zišli sme dole do školy.
Ste príkladom toho, že ste sa do osady nevrátili a váš život vyzerá inak. Žijete v Nemecku, pracujete, máte pravidelný príjem, bývanie. Vnímate to tak, že ste sa vymanili zo začarovaného kruhu?
Áno, podstatné je, že som neskončila v osade. Po dovŕšení osemnástich rokov som išla do azylového domu a odtiaľ do Žakoviec. Ale ak by som skončila v osade a mala tam päť alebo šesť detí, už by mi nikto nevedel pomôcť.
Ako je to s chlapcami – mužmi po tom, ako dovŕšia osemnásť rokov a musia odísť z detského domova?
Oni to mali vždy trochu ľahšie. Žena ostane s deťmi, chlap môže ísť do práce alebo opustiť ju. Poznám aj také prípady. Boli spolu v detskom domove, odišli k rodine do osád, mali päť alebo šesť detí a muž ženu nechal.
Mami, vždy varíš vonku? Alenka, ktorá má dnes svoj život v Nemecku, navštívila rodnú osadu Čítajte Koľko máte súrodencov?
Sme štyria. Brat žije v Amerike, sestra je v osade v Rudňanoch a najmladšia sestra je tiež v Amerike. Adoptovali si ju, keď mala tri roky. Ani neviem, v ktorom detskom domove bola. Dozvedela som sa o nej z rozprávania mamy, ale nevedeli sme, kde je adoptovaná.
Nikdy ste sa nestretli?
Bola s adoptívnym otcom na návšteve v osade v Rudňanoch. Nestretli sme sa, nevedeli vtedy, kde sa nachádzam.
Jedna z vašich sestier žije stále v Rudňanoch. Pri natáčaní filmu ste k nej šli na návštevu. Vo filme sa jej aj pýtate, či premýšľala nad tým, že by žila radšej s vami v detskom domove než s mamou v osade.
Stále, keď na to myslím, ide po mne mráz. Už ako dieťa si uvedomovala, že jej sestra sa má v detskom domove lepšie. Mame povedala, že tam mala dať aj ju. Ako dieťa ma často navštevovala. Stále som jej hovorila, nech ide na sociálku a povie, že sa má zle. Aby ju dali ku mne.
Prečo sestra ostala s mamou v osade a vy ste išli do detského domova?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
