strojoch. Sídlila tu prvá vysoká banícka škola na svete. V súdobých vzdelaneckých kruhoch mala Banská Štiavnica povesť lokality, ktorú vtedajší cestovatelia za poznaním nemohli obísť. Málokto však vie, že podobnú pozíciu mal aj Smolník, cieľ ciest vtedajších vzdelancov, mesto prírodných i ľudskou rukou vytvorených zázrakov.
SPIŠ. Prvú zmienku o osídlení v blízkosti Smolníckeho potoka obsahuje výsadná listina Ladislava IV. z roku 1287, ktorá popisuje ohraničenie gelnického chotára. Predpokladá sa, že Smolník ako osadu v mieste bohatého ložiska medených rúd založili Gelničania. Rýchlo nadobudla charakter mestečka, podriadeného spočiatku gelnickému richtárovi.
V roku 1327 získal Smolník mestské výsady, udelené kráľom Karolom Róbertom. Ním vyhotovená listina akceptuje služby hostí (nemeckých kolonistov) zo Smolníka Semelnechu a želá si, aby ešte usilovnejšie pokračovali vo svojej práci. Kráľ udelil Smolníčanom slobody a výsadné ustanovenia, aké užívali hostia v Banskej Štiavnici. Keď v roku 1325 kráľ reorganizoval mincovú správu v Uhorsku zavedením zlatých mincí, stal sa Smolník sídlom jednej z 10 nových mincových a banských komôr. Pod správu Smolníckej komory boli začlenené stolice Spiš, Abov, Šariš, Zemplín, Uh, Boršod a Heveš. Na čele mincovej komory stál komorský gróf (comes camerae). Okolo roku 1367 kráľ síce premiestnil sídlo mincovej komory do Košíc, ku koncu vlády Ľudovíta Veľkého (1342-1382) a za panovania Žigmunda Luxemburského (1387-1437) sa komora vrátila do Smolníka a razili sa tu strieborné mince. V roku 1332 udelil Karol Róbert mestu Smolník aj rozsiahle územie na úkor teritórií Gelnice a iných susedov (napríklad gemerských Bebekovcov a Jasovského konventu), čo vyvolalo neskôr násilné konflikty.
Bohaté ložiská medi
Zázrakom Smolníka bol ojedinelý typ a bohatosť ložiska medi. Kým inde na Spiši sa úžitkové nerasty kumulovali v úzkych žilách, v Smolníckom údolí vychádzala na povrch mohutná zóna bridlíc impregnovaných zrniečkami pyritu a pretkaná množstvom drobných žiliek chalkopyritu. Ruda obsahovala aj zlato. Starí baníci tu mali k dispozícii rozsiahlu plochu pre povrchové, neskôr aj hlbinné dobývanie veľmi bohatej medenej rudy. Druhým zázrakom bola tunajšia banská voda, v ktorej sa železo menilo na meď. Dnes si tento proces vieme vysvetliť jednoduchým chemickým vzorcom, no vtedajší alchymisti v ňom videli potvrdenie svojich teórií o možnosti premeny kovov na zlato.
V 14. storočí sa Smolník rozvinul na jedno z najvýznamnejší uhorských banských miest. Ďalšie výsady mu udelil kráľ Žigmund v roku 1424, keď nariadil komorskému grófovi, zodpovednému za vyberanie kráľovskej dane, aby na základe starých výsad nevyberal od Smolníčanov, ani od im poddaných dedín kráľovskú daň. V druhej polovici 15. storočia baníctvo postihla kríza. Pod vplyvom vojnových udalostí a pobytu vojsk Jána Jiskru na Spiši sa stal Smolník zemepánskym mestečkom spišského hradného panstva. Podnikali tu aj Thurzovci (obnovili razenie mincí). V roku 1691 prešli smolnícke bane do rúk banského eráru (štátu) a spravovala ich priamo banská komora. Smolník sa stal centrom banskej administratívy a súdnictva. V roku 1698 tu zriadili Hlavný inšpektorský úrad a Hlavný banský súd, ktorému podliehali banské súdy v banských mestách východného Slovenska. Od začiatku 18. storočia znovu pôsobila v Smolníku mincovňa až do svojho zániku v roku 1817. Prvé medené mince so značkou "S" sa objavili v roku 1761. Najväčší rozkvet dosiahla mincovňa v posledných rokoch 18. a začiatkom 19. storočia, keď v budove bývalého komorského dvora (neskôr tabakovej továrne) pracovalo až 14 raziacich strojov a asi 500 ľudí. V druhej polovici 18. storočia po založení združenia Hornouhorské banské ťažiarstvo v roku 1748 sa v Smolníku znovu investovalo do banských zariadení. V roku 1768 vybudovali umelú zásobáreň vody pre potreby baní Uhornianske jazero, ktorú môžeme zaradiť medzi technické zázraky doby. Ku koncu 19. storočia Smolník začal strácať pozíciu bansko-administratívneho centra a v podstate zaniká aj ťažba medených rúd (ťaží sa len pyrit na výrobu kyseliny sírovej). V 20. storočí tu pôsobili Pyritsirokýzové, železo a medenorudné bane, úč. spol. v Smolníku, po 2. svetovej vojne Železorudné bane, š. p., Spišská Nová Ves, závod Smolník, až do zániku tunajších baní začiatkom 90. rokov 20. storočia.
A posledný zo zázrakov? Krásne zachovalá starobylosť mestečka Smolník a staré banícke tradície, ktoré si tunajší obyvatelia zachovávajú ako odkaz svojich predkov.
Autor: Marián Jančura
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
