baníctvo, bolo preto od úsvitu dejín (už od paleolitu) prvoradým odvetvím ľudskej činnosti, na ktorom existenčne závisela tovarová výroba. Baníctvu bola venovaná zvýšená pozornosť v každej z foriem spoločenského vývoja.
SPIŠSKÁ NOVÁ VES. Vlastniť a dobývať ložisko nerastu bolo zdrojom bohatstva, pričom jeden z nerastov zlato sa stal všeobecne zameniteľným artiklom pri obchodovaní s akýmkoľvek tovarom. Baníctvo od začiatku charakterizuje vysoký stupeň organizácie činností podľa premyslených pravidiel, od stredoveku označovaných ako banské právo. Ich zmyslom bolo uzákoniť vlastníctvo nerastov, spôsob nadobudnutia práva ťažiť a spracovať nerasty a napokon aj určiť pravidlá organizácie práce, aby sa zamedzilo ohrozeniu bane, alebo baníkov prírodnými silami, teda zabezpečiť (moderným legislatívnym jazykom povedané) "bezpečnosť práce a prevádzky".
V Uhorsku nerasty patrili panovníkovi
Na Spiši sa baníctvo od začiatku riadilo právnymi rámcami danými tým, že v Uhorsku boli významné nerasty považované za vlastníctvo panovníka. Neviazali sa preto na vlastníctvo pozemkov a majiteľ daného územia ich preto nemohol využívať len pre vlastnú potrebu bez súhlasu kráľa. Ťažba rúd ("drahých a obecných") bola v Uhorsku výsadným právom ("ius regale") panovníka, ktorý ho uplatňoval buď sám, alebo ho prenášal na zemepánov alebo na banské mestá. Panovník udeľoval právo vyhľadávať a preskúmať nerasty (čiže právo kutať) a právo dobývať nerasty prostredníctvom privilégií. Od nástupu Anjouovcov na trón bola krajina rozdelená po finančno-príjmovej stránke na komory, okrem iného aj banskú a soľnú. Na ich čele boli komorskí grófi, podriadení kráľovskému pokladníkovi. Užívali titul Comites Urburae (urbársky gróf). Podzemné bohatstvo bolo využívané cez prenájom baní (banských polí) súkromným podnikateľom-ťažiarom, banským mestám, spoločenstvám ťažiarov, ale aj zemepánom-šľachticom. Prenájomcovia odvádzali urburu, ktorej povaha (spôsob vyčíslenia výšky odvodu, diferenciácia podľa typu dobývaného kovu) sa počas stáročí menila. O prideľovaní práv na dobývanie rozhodovali banskí majstri - banskí richtári.
Gelnické zvykové banské právo
Na Spiši platilo gelnické zvykové banské právo. Vzniklo pravdepodobne na základe banskoštiavnického banského práva doplnením o miestne právne zásady. Gelnica bola povýšená na kráľovské banské mesto už v roku 1264 kráľom Belom IV. V roku 1327 uhorský kráľ Karol Róbert udelil Gelnici a Smolníku tie isté výsady, aké mala Banská Štiavnica a požadoval od nich, aby sa riadili podľa jej práva. Do právneho okruhu gelnického práva patrili všetky významné hornouhorské banské mestá - Gelnica, Smolník, Jasov, Rožňava, Rudabanya, Telkibanya a Nová Ves, zjednotené do banskej komory na základe vzájomnej dohody, uzatvorenej na spoločnom stretnutí 4. januára 1487 v Košiciach. Sídlom banskej komory bola Gelnica, od roku 1568 Košice.
V roku 1570 uzákonili Maximiliánov banský poriadok. Uprednostňoval záujmy panovníka a zaviedol nové inštitúty banských súdov v každom banskom meste. Od roku 1698 pôsobil v Smolníku Vrchný banský súd, po reforme Jozefa II. nahradený Dištrikčnym banským súdom v Smolníku, v ostatných banských mestách pôsobili substitučné banské súdy. V roku 1854 prijali všeobecný banský zákon. Na jeho základe banskú činnosť dozorovali banské kapitanáty. Bane na Spiši spadali pod právomoc Banského kapitanátu Spišská Nová Ves, presťahovaného z Košíc v roku 1867, ktorý povoľoval vyhľadávanie ložísk a udeľoval právo dobývať nerasty v dobývacích územiach. V súčasnosti platí zákon č.44/1988 Zb "O ochrane a využití nerastného bohatstva (banský zákon)" a nad jeho dodržiavaním bdie Obvodný banský úrad Spišská Nová Ves.
Autor: Marián Jančura
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
