toto mi povedala kamarátka, ktorá sa ako dvadsiatnička niekedy v polovici 90. rokov minulého storočia pustila do podnikania v gastronómii. Vtedy som jej veľmi opatrne gratulovala ku odvahe. Verila som tomu, že Slovensko možno bude tou krajinou medu a mlieka, keď my dve budeme v starobinci drkotať zubnými protézami.
V tých časoch mi Slovensko totiž pripomínalo mínové pole. Biedna reputácia v zahraničí, chudoba, nezamestnanosť, privatizačné škandály a politika bola, jemnocitní prepáčte, o tom že kto pri žľabe, tak ten ľabe. Naša krajina nepila demokraciu po tých správnych dúškoch, sprosto sa opila.
Nechcem teraz písať predslov ku knihe Alica v krajine zázrakov. Ani nehľadajte po prečítaní týchto riadkov presnú definíciu slová utopizmus v slovníku cudzích slov. Ale mne sa zdá, že konečne začíname spieť k tej krajine medu a mlieka. K tomuto optimizmu v kombinácii s idealizmom mi napríklad napomáha fakt, že Spiš si obľúbili cudzinci a kupujú tu nehnuteľnosti. Alebo, že Angličania k nám bez veľkých obmedzení a v pohode prídu za dve hodiny.
Povestnou čerešničkou na torte pri spomínanom optimizme sú starostovia, ktorí sa snažia napríklad cestou eurofondov získať vymoženosti pre svoju obec či mesto. Alebo keď v dedinách a mestách pribúdajú také "vymoženosti" ako nájomné byty, modernizácia škôl a príprava stavebných parciel.
Bohužiaľ, ešte však stále na Spiši rezonujú volení predstavitelia obcí a miest, ktorí svoje starostovanie ponímajú ako kráľovský trón. Najradšej by na ňom sedeli doživotne. Za niekoľko volebných období však nedokážu pre obce, ktoré sa niekedy hrdili prívlastkom strediskové zabezpečiť tak normálnu záležitosť ako bezdrôtový internet, kanalizáciu či verejný vodovod.
ERIKA KARASOVÁ
Autor: POPRAD
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
