najlepším. Až do 21. augusta, keď do vtedajšieho Československa vstúpili okupačné vojská.
"Dozvedeli sme sa od kamarátov, že na námestí je živá barikáda. Samozrejme, chceli sme to vidieť. Okolo poludnia sme prišli do centra, kde sme videli ľudí, ako ležia na zemi, v piatich, šiestich radoch pri vtedajšej obuvi a nechcú pustiť tanky a transportéry ďalej. Zrazu sme len počuli krik a piskot a potom ľudí z barikády ako utekajú námestím smerom k Redute. My sme utekali s nimi dolnou ulicou," rozpomenul si na udalosti spred 39 rokov Popradčan.
V panike, ktorá vypukla, utekal až k budove vtedajšej sporiteľne. Tá stála na rohu námestia s Ulicou 1. mája. Zrazu oproti cez fontánu prešiel tank a ozvala sa dávka z guľometu. Ľudia sa v panike rozpŕchli. Mladý René spadol na zem a pozrel sa na ľavú nohu. Bola samá krv. "Videl som, že ležím v kaluži krvi a namiesto lýtka som videl kosť. Guľka z guľometu mi odtrhla kus lýtka. Ani som necítil bolesť. Pamätám si, že niekto ma odtiahol do bočného vchodu sporiteľne. Potom ma previezli do neďalekej polikliniky. Vedľa mňa ležal postrelený Jozef Bonk (neskôr zomrel - pozn. red.)," konštatoval R. Blažek.
Reného matka sa od známej zo sporiteľne dozvedela, že jej syn zomrel. Počas niekoľkých minút jej osiveli vlasy. Až neskôr sa dozvedela, že žije. Z polikliniky ho previezli do nemocnice, kde mu chceli lekári nohu amputovať. Rodičia to nedovolili. Po niekoľkých týždňoch strávených v popradskom špitáli putoval mladý René do Bratislavy. "Ležal som v nemocnici na Kramároch 13 mesiacov. Absolvoval som niekoľko operácií. Kým som začal normálne chodiť, trvalo to ďalších päť rokov," vysvetlil vyučený kuchár.
Popradčan mal šťastie v nešťastí. Korčule a hokejku síce nadobro zavesil na klinec, ale žil a vládal pracovať. Vtedajšia vláda mu ponúkla čiastočný invalidný dôchodok. Z toho by ale neuživil rodinu. "Mama dostala list, v ktorom ma dokonca pozývali na liečenie do Sovietskeho zväzu. Odmietla to," podotkol Popradčan.
Paradoxom je, že za čias komunistickej vlády s nohou veľké problémy nemal. Čím je ale starší, tým väčšie komplikácie mu zranenie z roku 1968 spôsobuje. "Ľavú nohu mám v dôsledku opuchu asi o tretinu hrubšiu ako pravú. Takéto problémy mám už desať rokov. Nohu nemám dostatočne prekrvenú a v podstate mi odumiera," priznal R. Blažek.
Myslel si, že po páde režimu sa dočká aspoň finančného odškodnenia. Dostal necelých 50-tisíc korún. "Vysvetlili mi to tak, že som kvôli zraneniu nebol invalidom, takže na vyššie odškodné nemám nárok," uzavrel Popradčan, ktorý na takmer 40 rokov stará udalosti dodnes nezabudol.
(O 21. auguste 1968 v Poprade si prečítate aj v prílohe Východ, na strane 3)
21. august v Poprade
Mŕtvy - 1
Ťažko zranení - 6
Ľahko zranení - 8
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
