vyšla dvadsiata. Autor ju nazval Humorno-pravdivé obrázky zo starej „dzedziny", alebo Obzvlaštne, ba až ňeuveriteľne pripadnosce z ľudzmi a dźviratami. Obsahuje 375 autentických príbehov a fotografie často aj ľudí, o ktorých sú tieto príbehy. Tentoraz nejde o národopisnú, ale o žartovnú literatúru.
"Keby som o niekdajšom tradičnom spôsobe života písal vážne alebo vedecky, kto by si takú knižku kúpil? Píšem teda podľa latinského ritendo verum dicere - žartom pravdu povedať," povedal nám J. Lazorík. Doteraz písal svoje knihy na rozličnú tematiku. Azda medzi najpozoruhodnejšie patrí publikácia Rečovac, znači žic. Obsahuje nárečové slová nemeckého pôvodu, memoráty a vojenské piesne veteránov prvej svetovej vojny. K najunikátnejším patrí tiež 340-stránková knižka šarišsko-zemplínskych rozprávok, o ktorej J. Lazorík tvrdí, že je prvou a jedinou knižkou pre deti napísanou v nárečí oboch regiónov.
Jeho celoživotná snaha a odkaz pre budúce generácie nemôže byť jasnejší a zrozumiteľnejší. "Usilujem sa o to, aby tak ako v Maďarsku každá dedinská škola naučila svojich žiakov istú mieru miestnych zvykov, piesní a tancov, aby sa aj naši mladí mohli pri rozličných príležitostiach národne predstaviť, preukázať," pripomenul.
Aj toto je jedným z dôvodov, prečo je v svojej práci napriek vysokému veku a ťažkej chorobe, s ktorou už niekoľko rokov úspešne bojuje, neúnavný. "Do tlače mám už pripravených ďalších desať kníh. Písanie je len okrajovou záležitosťou popri inších zaujatostiach. Spracovávam množstvo nazbieraných nahrávok, filmov, teraz dorábam náučné plagáty s fotografiami a podľa nich chcem mládež učiť o dedovizni v krivianskom centre kultúry," zdôraznil tento nestarnúci bojovník proti ypsilonu.
Spomínané dielko je prvým pokračovaním knižného cyklu, ktorý bude mať 16 častí a 650 fotografií. Prvá už vydaná knižka mala názov Stare spusobi života a fšelijake ľucke i ženske pripadnosce života ľem take obyčajne, ňeobzvlaštne.
Dakedi dzeci f škoľe učil i običajni gazda...
Ešči za Maďarska f Šalgove školske dzeci učil običajni gazda, ta sebe prišol jag učiteľ vipic do Sobinova medzi panoch do kavehauzu. Hoteľňička paňi Kancirova mu ľem s poharoch pivo pozľivala a harsc sušenich šľifkoch na stul položila. Šalgofski učiteľ še obrušil - ta co, druhim bakeraje a mne šľifki a totu bľundu sebe sami vipice! A Kancirka - aľe co, zadźmurce oči, a vipice! Ta vipil, a tak jej daval pul grajcara. A Knacirka - ta teľo mi davace? A un jej - aľe co, zadźmurce oči a veśce... Potom ho panove vźali medzi sebe a doňemoti opiľi.
O takim dačim jag slovo doktor ňič ňeznal...
Ket stareho Šimu s Krivjan saňitka vźala do Prešova do śpitaľa, takeho jedneho mladeho doktora preboha pital: Ach dzecko mojo, chocľem do naparstka paľenečki, chocľem do naparstka! A jeho dzifka naňho: Ach tato, tato, jag to hvarice, šak to pan doktor! A stari Šima: Ach, moja dzivečko, aľe ked ja inakši ňeznam, šag znaš, že ja śči ňihda u žadneho doktora ňebul! A mal 99 roki.
(úryvky z knihy J. Lazoríka)
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
