problémy súčasného sveta. Veď vzťah otca a syna, otázka nenaplnenej lásky zrelej ženy, pocit odcudzenia, vzájomná nenávisť blízkých ľudí, citového vyprázdnenia či zmietanie sa medzi vierou a nevierou sú príznačné pre hodnotový svet súčasníka.
Mladý Hipolyt žije v uzatvorenom priestore vily, v rozpadajúcej sa rodine a aj vďaka sexuálnemu vzťahu s nevlastnou matkou i jej sesternicou predčasne vstupuje do dospelosti. Na jej prahu sa konfrontuje s hodnotovým svetom vlastného otca nahaňajúceho biznis v zahraničí. Vo svojom prehodnocovaní života zájde až na jeho hranicu, ani smrť matky nedokáže vnímať inak, iba ako materiál pre ďalší proces reflexie. Pomocou rozumu sa usiluje vymaniť sa z osudového predurčenia, ktoré stíha jeho rodinu, ale jeho racionálny projekt stroskotáva. Matka spácha samovraždu, otcov návrat a jeho konfrontácia so synom prináša tragické rozuzlenie - Hipolyt umiera. No otcovu relativizáciu všetkého preberá posmrtne synova postava vo finále hry, otcove slová sa ozývajú ako morálny výkričník z Hipolytových úst.
Inscenácia v DAD Prešov má pre tento súbor dosť netypickú podobu. Výrazná je jej scénografická zložka (J. Opršal), aj civilné, jemne psychologizované, tlmené herectvo. Dezorientovaný mladý muž hľadá svoje istoty v priestorovo jednoducho riešenej scéne členenej na tri prostredia: zelená záhrada reprezentuje priestor detstva protagonistu, biotop rodiny je naznačený svetlofialovým skartovaným papierom (skartovanie ako metafora deformácie etickej hodnoty ľudského života), oranžový hrací priestor ako prostredie Hipolytovej spovede a výchovy. Centrálny scénografický znak tvorí tylové plátno, na neho sa dataprojektorom premieta obraz hrdinovho otca "prítomného" na scéne, ale aj portrét "vzdialeného" otca, ktorý stále nazerá do života svojej rodiny.
Mladý režisér (J. Šimko) spolu s dramaturgom (M. Pukan) využili vo svojej koncepcii aj viacjazyčnosť. Herci DAD hrajú v rusínčine a hosťujúci herec Ľ. Bukový ako Hipolyt v slovenčine, čo je metaforou odcudzenia sa človeka svetu i svojim najbližším. Tento fakt len podčiarkuje generačný spor medzi otcom a synom, krátky text v češtine je Hipolytovou spomienkou na vlastnú matku a naznačuje aj motiváciu jeho rozorvanosti v rozpadnutej rodine. Prázdnota života dospelých sa vrýva aj do životnej filozofie adolescenta, heslo: "Never ničomu, nikomu, iba sebe samému" sa stáva paradoxne i jeho vlastným.
Z hereckých výkonov treba spomenúť Ľ. Lukáčíkovú v postave Hortenzie. Interpretka dokázala nenásilne, s citom pre mieru vyjadriť tlmený ženský cit na hrane vášne a rešpektovania spoločenskej konvencie. Jej tragédiu možno akceptovať aj na pozadí nenaplnenej lásky ženy, čo sa vydala bez hlbšieho citového vzťahu za majetného podnikateľa s medzinárodným renomé. Toho stvárnil veľmi plasticky E. Libezňuk, jeho ironické, drsné i akčné konanie má svoju opodstatnenú plastickosť. Syn tejto dvojice Hipolyt (Ľ. Bukový), je "skladaný" zo situácií, ktoré ho prezentujú ako, určitým spôsobom"Hamleta prítomných dní". Nie je portrétovaný ľúbivo, v jeho charaktere prevláda polemická či konfrontačná poloha. Najautentickejší je v intelektuálnych monológoch, ktoré sú neraz citáciami z cudzích textov, no paradoxne nám postavu približujú či zintímňujú. Chvíľami hrozí, že postava bude vnímaná ako lacná obeť rodinných pomerov, no herec stíha vždy vrátiť postave životnosť.
Sesternica (V. Brehová) vytvára názorový protipól Hortenzie, jej racionálne argumenty však nedokážu zabrániť katastrofe, ale ani citovému vzťahu k Hipolytovi. Možno by sa žiadala zvýšená expresivita v tvorbe hereckého portétu tejto postavy, no spomínaný psychologicko-štylizačný herecký postup nerušil primárny konflikt otec - syn, nevlastná matka - syn. Podobne vychovávateľ (J. Tkáč) je konturovaný striedmo a niekedy až príliš tlmene. Preto jeho post „manipulátora" v rodine počas neprítomnosti otca je iba naznačený, hoci by si žiadal väčší dôraz.
Nová premiéra v DAD vznikla mimo dramaturgického plánu divadla, svoje začiatky má v tvorivej dielni, ktorú neskôr mladí divadelníci spolu s „hviezdami" DAD doviedli umelecky zaujímavej komornej tragédie, netypickej pre tvorbu súboru. Možno mohla byť inscenácia rytmicky akčnejšia, v používaní videotechník dôslednejšia v rámci celej inscenácie, dynamickejšia v menení hereckých interpretačných postupov. No inscenátorom sa nedá uprieť úsilie o tvorbu intímnej správy o hodnotových problémoch súčasníka, aj cez určité motívy z antickej i súčasnej kultúry.
Autor: Eva KUŠNÍROVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
