"Pred chvíľou tu bol sused. Div, že mi nevyvalil dvere. Ten, ten, jooj, ani neviem aký titul mu prideliť. Bez prípravy ti na mňa vybalil, že vraj som mu oškrela nárazník na aute! Myslela som si, že od zlosti celý praskne. Reval na mňa ako chorý."
"Boli ste to určite vy! Máte vzadu na aute ťažné zariadenie! Vy ste to boli!"
"Takmer som odpadla! V bezmocnosti oproti jeho purpurovej hlave, sa len počujem ako mu vravím: 'Čože? Spamätajte sa! Ja ani manžel sme dnes s autom nikde neboli!'"
"Doňho ti vošla ešte väčšia zlosť. Vyzeral ako moriak tesne pred infarktom."
Tak mu vravím: "To vám až tak chýba päťsto korún, že ste schopný neprávom obviniť hocikoho?"
Nakoniec ma dorazil úplne: "Tak viete čo? Ja vám želám haváriu! Tak!"
"Tresol dverami. Možno sa cestou aj rozpraskol."
Onemela som. Nemôžem zaspať a v hlave mi stále znie, slogan z obľúbenej skladby: "Ľudia sú schopní všetkého, nespoznať dobré od zlého ..."
